Je to tak významný príbeh, ktorý vysvetľuje tak veľmi veľa, že ho tu v dvoch odstavcoch celý uvediem. Po jeho znení, a krátkom rozbore, sa pokúsim na základe neho podať odpovede na nasledujúce otázky:
1. Čo je náš zmysel života?
2. Prečo si ľudia vyberajú vojny a iné utrpenie?
Môj preklad tohto príbehu z [2]:
“Hovorím ti, istý muž mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: Otec, daj mi časť bohatstva, ktoré prislúcha mne. A tak im muž rozdelil živobytie. A po nie veľa dňoch, kým všetko prevzal a zbalil, mladší syn odcestoval do vzdialenej krajiny, a tam premrhal jeho bohatstvo. Takže po niekoľkých pohromách, ktoré v tej krajine vtedy boli, začal byť syn v núdzi. A tak sa raz pripojil k jednému občanovi tej krajiny, ktorý ho poslal na polia pásť prasatá. Túžil sa najesť strukov, ktoré jedli prasatá; nikto mu nič nedal. Ale potom sa trochu spamätal a povedal si: Koľkí zo služobníkov môjho otca majú nedostatok chleba, a ja tu umieram v biede. Pôjdem k môjmu otcovi a poviem mu: Otec, zhrešil som voči nebu aj voči tebe, nezaslúžim si byť nazývaný tvojím synom, urob ma tvojím služobníkom. A tak šiel k svojmu vlastnému otcovi. A už zdiaľky, ako ho otec videl prichádzať, cítil súcit, bežal k nemu, objal ho a pobozkal ho. Ale syn mu povedal: Otec, zhrešil som voči nebu aj voči tebe. Ale otec povedal svojim sluhom: Rýchlo, oblečte ho do najlepších šiat, dajte mu na ruku prsteň, a obujte so sandálmi, prinete tučné teľa, zabite ho, a jedzme a veseľme sa. Pretože môj syn bol mŕtvy a opäť žije, bol stratený a je nájdený. A začal oslavovať.
Vtedy bol jeho starší syn na poli, podišiel k domu, počul hudbu a tanec, zavolal si jedného služobníka a vypytoval sa čo sa deje. A služobník mu povedal, že jeho brat prišiel, a jeho otec zabil tučné teľa, pretože sa zdravý vrátil. A tak sa starší syn veľmi nahneval a nechcel vojsť do domu. A tak jeho otec vyšiel von a zavolal naň. A starší syn mu kričal: Tak veľa rokov som ti slúžil, vždy som plnil tvoje príkazy, a pre mňa si nikdy neobetoval ani kozu aby som si mohol urobiť oslavu s kamarátmi. Ale keď prišiel tento tvoj syn, ktorý premárnil tvoj majetok s prostitútkami, zabil si preň tučné teľa. Ale otec mu povedal: Dieťa, ty si stále so mnou, a všetko čo je moje, je aj tvoje. Ale bolo nevyhnutné oslavovať, pretože tvoj brat bol mŕtvy a vrátil sa k uvedomelému životu, bol stratený a našiel sa.”
ROZBOR príbehu:
V tom prirovnaní nejde o fyzický majetok. Podstata príbehu/prirovnania je v tom, že človek môže žiť najprv pekne, ale nevedome. Zvieratá, napr., sú nadherné, roztomilé, sála z nich láska, … , ale,… neuvedomujú si to, minimálne nie tak hlboko ako to môže dokázať uvedomelý človek. Podobne je to s malými deťmi. Takto najprv žil ten mladší syn pri otcovi.
Potom človek prechádza cez zdanlivo zlý stav. To bolo utrpenie, najmä psychologické (podrobnejšie [3]) utrpenie, mladšieho syna v zahraničí. Toto poznáme, nemusím to teda viac opisovať.
A konečne, človek si môže vďaka stavom bez lásky, poriadne a do hĺbky uvedomiť stav lásky, teda aj svoju pravú podstatu. Ani ryba by si totiž nemohla uvedomiť vodu, ak by nepocítila aj niečo iné ako voda.
Na uvedomenie si lásky musíme zažiť aj niečo iné ako láska, alebo aspoň nedostatok lásky. A to nastalo v tom mladom synovi, práve to stálo za oslavu. Po príchode bol mladší syn viac láskavý ako starší syn (dokazuje to aj hnev staršieho syna), viac z neho vyžarovala láska.
V príbehu sa píše nie o smrti tela, ale o smrti ega v mladšom synovi, mladší syn začal akoby nanovo žiť, lepšie žiť. (Egom myslím myšlienkovú entitu s ktoru sa tak často stotožňujeme – naše myšlienková ja).
A čo sa týka stratenia, mladší syn bol predtým stratený hlavne v uvedomení, to jeho nájdenie sa bolo vlastne podstatné prehĺbnie jeho vedomia. Takže nakoniec došiel do nielen pekného stavu, ale už aj uvedomelého pekného stavu. Bol na tom oveľa lepšie ako pred odchodom do cudziny.
A teraz ku konkrétnym príkladom:
1. Čo je náš zmysel života?
Myslím tým života v zmysle existencie nášho tela a mysle. Mnoho ľudí na to nevie odpovedať, iný hovoria že zmyslom je proste život samotný. Žijeme aby sme žili, ale prečo vlastne? Prečo sa vlastne naše telá v priebehu evolúcie vesmíru vytvorili?
Niektorí tvrdia, že to bola náhoda, na to im zase hneď niektorí oponujú, že to bola teda naozaj veľká náhoda. Ale ak to bola náhoda, tak potom by sme sa teda vôbec nemuseli snažiť náš život udržiavať. Napriek tomu zdravý človek veľmi túži udržiavať si svoj život, často ani nevie prečo.
Príbeh strateného syna nám dáva iné, hlbšie vysvetlenie: Sme tu, s naším telom a mysľou, aby sme pocítili aj niečo čo nie je naša pravá podstata = láska. Naše telo a naša myseľ nie je naša pravá podstata a práve vďaka nim si našu pravú podstatu, teda samých, vo svojej podstate, môžeme uvedomiť. Ani ryba by si nevedela uvedomiť vodu, ak by nepocítila niečo iné ako vodu.
Predstavme si, že by sme sa vznášali vo vesmíre a boli by sme iba vedomie (alebo povedzme že by sme si proste nevideli a necítili telo), a naokolo by nič nebolo. Mohli by sme si takto uvedomiť tú prázdnotu, ten priestor? Nie, na jeho uvedomenie by sme potrebovali aspoň jednu časticu, aspoň jednu vec, ktorá nie je prázdny priestor.
Teda ak by sme boli iba láska, pred Big Bang-om, mohli by sme si uvedomiť samého seba? Nie. Preto bola potrebná hmota, forma. Pomocou nej si môžeme uvedomiť samého seba. Teda naše telo a naša myseľ existujú preto, aby sme si mohli uvedomiť samého seba. Aby si vedomie/láska mohla uvedomiť samého/samú seba.
Uvedomenie si seba samého je totiž hlbší stav vedomia. A to z nejakého dôvodu samotné Vedomie/Láska ‘chce’. Chce sa prehĺbiť, postúpiť na vyššiu úroveň – pravdepodobne konečnú úroveň.
Tí, ktorí nesúhlasia, môžu skúsi napísať do komentára lepší zmysel života. Verziu v tomto texte podporuje napr. kniha [4], alebo východné učenie, z ktorého je napr. veta: “If there were no illusion, there would be no enlightenment.” – “Ak by neexistovala ilúzia, nebolo by ani osvietenie.” Tá ilúzia je forma okolo nás – fyzikálne častice a polia.
Poznámka: Tento zmysel života sa dá pomenovať aj inými slovami. Napr. Dosiahnuť Osvietenie. Alebo inak: zmyslom je cítiť lásku tak veľmi ako sa dá. Dal by sa sformulovať aj pomocou slova Boh, lebo Boh = láska.
2. Prečo si ľudia vyberajú utrpenie?
O tom sa práve píše v príbehu o stratenom synovi. Niekorí ľudia si podvedome hľadajú utrpenie, aby sa tak cez utrpenie mohli preniesť k uvedomelému stavu. Ak cez utrpenie zažívajú stavy takmer bez lásky, vedia si potom lásku viac uvedomovať a vážiť. Oni samotní však často nevedia, prečo to utrpenie chcú a ani si to dokonca nechcú priznať.
Takto si ľudia vyberajú vojny (často ich aj podvedome podporujú, hovoria si “nech sa tam pobijú”), alebo si vyberajú násilného, závislého manžela, o ktorom vedia, že bude chodiť domov opitý a agresívny.
VÝBER NÁSILNÉHO MANŽELA:
Prečo si niektoré ženy vyberajú na spolužitie mužov, o ktorých vedia, že budú chodiť domov opití, sfetovaní, agresívni, a pod.? A to aj napriek tomu, že si môžu uznať, že ich asi nedokážu zmeniť?
Niektoré ženy môžu podvedome vyhľadávať utrpenie, napr. aj preto, že videli tento vzor pri svojich rodičoch. Prečo sa však tohto vzoru nezrieknu? To utrpenie im môže pomôcť dôjsť k viac uvedomelému stavu. Takže to môžu chcieť podvedome aj z tohoto dôvodu.
Zažiju stavy takmer bez lásky, a neskôr si budú lásku viac vážiť, tak ako si ju po návrate viac vážil mladší syn. Potom začne byť často žena toho utprenia nasýtená, a chce sa rozviesť.
Vyberajú si ich preto, že sú podľa nich viac emotívni, spontánni, sebavedomí? To asi ťažko lebo niekedy majú na výber aj pozitívne emotívnych, pozitívne spontánnych a sebavedomých chlapov, a aj tak si vyberú tých negatívnych.
VOJNY:
Problém vojny je hlavne ten, že pri nej trpia aj tí, ktorí utpenie nechcú a/alebo ho už nepotrebujú, lebo ho už zažili dosť predtým, prípadne je pre nich efektívnejší iný, napr. slabší, druh utrpenia, ktorý si napr. chcú vybrať sami.
Teda vojna je násilné vnucovania utrpenia aj tím ktorí takéto utrpenie nechcú. Vojna samotná je však na osobitný článok. Myslím, že človek si môže nájsť pre seba dostatok utrpenia aj pri svojom bežnom živote, a nemusí do toho ťahať ostatných a vťahovať do utprenia aj iných, … (bez ich schválenia). Ak to tak robí, je to zrejme sebec/sebkyňa.
3. Dospievanie a výchova detí
Týmto procesom, od neuvedomelého pekného stavu (stratený syn pred cestou do cudziny), cez zdanlivo zlý stav (stratený syn v cudzine), do uvedomelého ešte krajšieho stavu (stratený syn po návrate domov, keď si lásku už veľmi vážil a viac z neho vyžarovala ako predtým) prechádzajú aj ľudia pri dospievaní.
Malé deti žijú v peknom stave, ale veľmi si to neuvedomujú, a tak nastupuje ich utrpenie pri dospievaní, až ho v dospelosti, alebo starobe majú dosť. A nakoniec možno začnú byť v peknom ale ešte navyše uvedomelom stave, začnú si lásku uvedomovať a viac vážiť, teda začnú si aj viac uvedomovať svoju pravú podstatu [5,6].
Ten posledný, tretí stav môže byť osvietenie, alebo stav k osvieteniu sa blížiaci. Väčšina známych osvietených ľudí dosiahla osvietenie po prvotnom živote v utrpení.
Poznámka: Preto zrejme nemá zmysel, a je neefektívne, rozmaznávať deti. Správne hovorí čínske príslovie: “Ak ti leží na srdci blaho tvojich detí, daj im zakúsiť trochu zimy a chladu” [7]. Trochu preto, že všetko má svoje limity.
Ak teda necháme deti trpieť prirodzene pod našou kontrolou doma, v dospelosti budú neskôr utrpenie vyhľadávať už menej, budú ním viac nasýtení. Prirodzeným príkladom je práve nechať dieťa trochu pocítiť aj hlad, aj chlad, aj fyziké vyčerpanie, aj utláčanie spolužiakov. Neprirodzeným príkladom je nedovoliť im ich vlastný názor, týrať ich za pozitívne skutky, a pod.
ZÁVER:
Utrpenie si ľudia často vyberajú sami. Niektorí istý druh utrpenia potrebujú pri svojom vývoji, chyba však je ak ho vnucujú aj tým, ktorí ho momentálne nepotrebujú (prípadne je pre nich efektívnejší iný, napr. slabší, druh utrpenia, ktorý si napr. chcú vybrať sami), a to najmä pri hromadných spôsoboch, ako vojna, negatívne riadenie štátu, a pod.
Mimochodom, všetko utrpenie (a skutočné utrpenie je psychologické utrpenie) je dôsledkom nejakého druhu strachu [3]. Utrpenie je nevyhnutné len do vtedy, kým si poriadne uvedomíme, že vlastne nie je nevyhnutné [8]. Lebo cesta k uvedomeniu si seba samého je možná aj bez veľkého utrpenia, napr. Ramana Maharshi-mu, autorovi knihy “Who am I?”, stačilo utrpenie do 16 roku života.
Je teda zbytočné očakávať, že utrpenie sa z tohto sveta formy len tak ľahko a rýchlo vytratí. Ak teraz odstránime jeden druh utrpenia, ľudia si nájdu iný druh. Skutočné utrpenie si ľudia medzi sebou totiž vytvárajú sami. Vyzerá to však, že utrpenia bude postupne ubúdať, uvedomelých ľudí bude pribúdať, až sa stane celé ľudstvo osvieteným, teda uvedomelým samého seba vo svojej podstate. A ďalšie utrpenie už vytvárať nebude.
ZDROJE:
[1] úvodný obrázok z: https://www.ncregister.com/blog/12-things-you-need-to-know-about-the-prodigal-son [23.8.2023]
[2] The new testament, available at: http://www.faithfulbible.com/FaithfulNT.pdf [23.8.2023]
[3] Peter Ondáč, O strachu. Dostupné na: https://blog.sme.sk/peterondac/spolocnost/o-strachu [23.8.2023]
[4] Eckhart Tolle, The power of Now
[5] Peter Ondáč, O láske - 1. časť. Dostupné na: https://blog.sme.sk/peterondac/spolocnost/o-laske-1-cast [23.8.2023]
[6] Peter Ondáč, O láske - 2. časť.. Dostupné na: https://blog.sme.sk/peterondac/spolocnost/o-laske-2-cast [23.8.2023]
[7] https://www.kvizy.eu/mudrost-3735/ak-ti-lezi-na-srdci-blaho-tvojich-deti-daj-im-zakusit-trochu-zimy-a-chladu [22.8.2023]
[8] https://www.goodreads.com/quotes/7399164-suffering-is-necessary-until-you-realize-it-is-unnecessary [22.8.2023]
