Dnes som sa prichytil pri rozmýšľaní nad detstvom a tým čo ho premňa robilo krásnym. Zvlášť sa mi v hlavne vyjasnilo, že radosť mi vlastne robilo i len to, že som Slovák. V tej dobe sme s rodinou necestovali, žil som na dedine blízko Bratislavy, dochádzal do styku len s blízkym kruhom ľudí - prosto pokojný prvý stupeň základnej školy. V škole sme počúvali, že Slovensko je krásne, naši ľudia vždy boli mierumilovný a pokojný. Neviedli sme žiadne boje, rozpory, náš kraj je krásny, máme jaskyne a minerálne pramene. Úžasnú zver, ktorá obýva naše končiny. Leží u nás stred Európy, dávnejšie sa dobývali z hlbín našej krajiny drahé kamene a kvalitná voda, nakoľko jej máme ohromné množstvo. Pri dnešnej ,,chvíľke" mi to prišlo ako včera, kedy som tieto informácie niesol v hlave po hodinách vlastivedy a poctivo ich doma prepisoval na úlohu... V detskej naivite boli premňa dôležité a významné, prišli mi jedinečné. Obraz vytvárali nádherný.
Ďalej to nebola len škola, ktorá ma sýtila podobnými informáciami. I na to som si dnes spomenul, ako som každé ráno vstal, nachystal sa do školy a rýchlo sa ponáhľal sledovať správy ako sa darí našim hokejistom v NHL. Ozaj takmer každé ráno. Síce som mal svoju hviezdu - Patrick Roy ako brankára Colorada, vždy som sa pozastavil nad tým, ako sa darilo našim... Možno si spomeniete somnou, zápasové štatistiky sa na Markíze uvádzali v sprievode ,,hokejovej" zvučky so tabuľkou na zelenom pozadí.
Boli to myšlienky jednoduché, ale keď sa ohliadnem na ne, tak krásne. Možno by sa nám žilo lepšie, pokiaľ by sme ,,klesli" na túto jednoduchosť, vážili čo máme a pokiaľ nám zo ,,zobákov" nemá prijsť čo konštruktívne, nech to ostane tam, kde sa to zrodilo. Na našej spoločnosti je to žiaľ to, čo mi vadí najviac.
Ak sú deti stále deťmi, mohli by učiť dospelých... Je to predsa na nás, ako vnímame seba a okolie.
