Ako som sa učil cudzí jazyk

Doslova sa dá povedať „stretávania „ , pretože sme sa ho učili ako povinný cudzí jazyk , všetci bez ohľadu na to či sme to chceli , alebo nechceli. Ale to bolo vlastne so všetkými povinnými predmetmi. Bolo to v osnovách škôl všetkých stupňov a tak sme sa ho učili s perspektívou jeho používania , pretože v tom období sa hovorilo,že 1/6 ľudstva rozpráva po rusky. Ja osobne som ho skončil tiež štátnicou ( nepoznal som však v minulosti na našej vysokej škole nikoho kto by túto štátnicu v neurobil ) , pretože som bol schopný ,ako aj tisícky ďaľších , naučiť sa pár jednoduchých textov z reálií , literatúry a dejín ZSSR. Musím však priznať, že vzľadom na počet rokov odsedených na hodinách ruštiny som sa naučil písať texty azbukou , čítať azbukou písaný text , ale aj“ čto nibuď skazať tavarišča ili gaspadina „. Veď by bolo hanbou ak by sa na mňa po toľkých rokoch učenia nebolo nič nalepilo. Dokonca aj možností na použitie tohto jazyka som mal viac pri mojich návštevách v bývalom ZSSR , ale aj trošku neskôr na území Ukrajiny , kde sa hovorí jazykom odlišným od ruštiny ,ale vzhľadom na množstvo Rusov žijúcich na Ukrajine sa tam dohovoríte s miernymi problémami aj ruštinou . Niežeby nevedeli ruštinu , skôr ju však nechcú používať ( Tento stav som zistil cca pred 10 timi rokmi. Nepoznám dnešný stav) . A prečo by aj , veď to nie je ich rodný jazyk . A oni sa učili ako druhý jazyk nie ruštinu , ale angličtinu. A to bolo asi dôvodom púrečo som sa stretol veľmi často s obyvateľmi bývalých krajín ZSSR , ktorí sa so mnou ako s „inostrancom“ chceli rozprávať po anglicky . Dokonca počas jednej mojej návštevy Leningradu už v rokoch 90- tich po zistení, že nehovorím angličtinou , som viditeľne cítil ich silné sklamanie. Komunikáciu v ruštine odo mňa brali ako samozrejmosť a nechápali ako je to možné , že k nim poslali partnera bez vedomostí angličtiny. A tak som cca začiatkom 90 – tich rokov pochopil, že potrebujem aj iný jazyk ako ruštinu , pretože ruština nie je tým jazykom , ktorým sa v budúcnosti vo svete dohovorím. Začal som nemčinou , pretože už počas strednej školy som ako nepovinný predmet študoval aj nemčinu. Študoval je slovo silné , ale navštevoval som hodiny nepovinnej nemčiny . Musím priznať nemali sme motiváciu učiť sa a tak naše vedomosti zostávali na úrovni : der,die ,das, alebo Wo wohnen sie ? Ich haisse Peter........... .Predstava ,že sa nemčina na mňa nalepí ako ruština však nefungovala . Potrebovalo by to čas a na nemčinu však už nebolo toľko času . Kapitalizmus už prišiel a s nimi aj zákazníci , ktorí by radi komunikovali vo svojom rodnom jazyku . A ten už nebol ruský . Náš zamestnávateľ , tušiac smerovanie našej firmy do rúk zahraničného kapitálu, nás „perspektívnych“ poslal učiť sa nemčinu . Znovu sme s prekvapením zistili, že sa učíme der,die , das a pridali sme k tomu nejaké modálne slovesá. Štvortýždňový výkrm nemčinou sa však u mňa minul účinku . Princípom hodnotenia boli gramatické testy a tie som ja nemal rád . Našťastie sa nakoniec našim partnerom stali investori , ktorí nie s veľkou obľubou hovorili po nemecky a tak začala éra výkrmu angličtiny. Až angličtina , ktorú sme sa začali učiť s lektormi zahraničnými bez „zbytočnej“ gramatiky v kombinácii s nesmiernou trpezlivosťou našich kolegov z partnerskej spoločnosti zabrala. Denná komunikácia začínajúca s „Good morning“ a „ Could you help me? “ z nás spravila ľudí najskôr rozumejúcich aj tomu čo sme nevedeli preložiť a nakoniec aj ľudí ako tak hovoriacich po anglicky . Na moje prekvapenie však tí najlepší v gramatike neboli najlepší komunikační partneri. V tomto období som zistil , že existujú dve základné skupiny ľudí. Jedna skupina ľudí pozná „ dve – tri „ anglické slová a plynulo dokáže komunikovať aj „celé hodiny“ . Tá druhá je gramaticky nabitá, pozná niekoľko stoviek slov ale bojí sa otvoriť ústa. Našťastie som patril ku skupine prvej .Môj jazykový prelom nastal dňom nebátia sa položiť otázku svojmu patnerovi. Vtedy sa stávate aktívnymi vy a potom už len počúvate .Ani nie po roku od povedania prvých anglických slov „ My name is Peter. I live in small town......“ ako odpoveď môjmu prvému učiteľovi angličtina Davidovi ,som cestoval do krajiny mojich partnerov ako prekladateľ pre skupinu majstrov , ktorí sa boli zaučiť v partnerskej spoločnosti. Týždeň po mojom návrate domov som už cestoval s inou skupinou ako prekladateľ aj pre tých , ktorí patrili do skupiny dva. Po rokoch komunikácie v angličtine sa síce naša angličtina gramaticky veľmi nezlepšila a mnohokrát po niekoľkých rokoch ani nevieme ako sa píše slovo , ktoré bežne v rozhovoroch používame. Prišlo však znovu aj na nemčinu. Prístup k jej učeniu som už mal iný. Po štyroch týždňoch priateľských rozhovorov na rôzne témy s lektormi v „Goetheho inštitúte „ používajúcich princíp „ Nechaj rozprávať „ som prešiel na komunikáciu s novými partnermi v nemčine. Bolo zaujímavé sledovať ,že to der, die ,das, dem ,des .... nepovažovali ani nemecky hovoriaci lektori za podstatu pre moju komunikáciu . O tom správnom tvare sme začali podrobnejšie hovoriť až neskôr. Dôležité bolo naučiť sa pýtať. Určite si viete predstaviť ten mix jazykov v slovenskej hlave takmer päťdesiatnika , ktorý nikdy netušil ,že raz bude potrebovať iný jazyk okrem rodného . Dnes som ochotný počúvať ,ale aj rozumieť poľštinu nášho partnera z Poľska implementujúceho riadiaci software v našej spoločnosti , angličtinu členov predstavenstva keď im robím prezentáciu výsledkov oddelenia v angličtine , nemčinu našich zákazníkov keď rozprávame o možnostiach zlepšenia produktu v nemčine . A dokonca mám možnosť použiť aj ruštinu, keď sa rozprávom s našimi zamestnancami , ktorý sa narodili na východ od Slovanska. Ak neviete ako na to : Nebojte sa pýtať !!!!!! A v jazyku , ktorý sa práve učíte.