Ešte v piatok som čítal v novinách recenziu na film, nič moc. Vraj bulvár s opačným znamienkom, plytký dokument a podobne. Išiel som s rozpakmi, ale odchádzal som s pocitom, že som rád, že Oľga Záblacká takýto dokument natočila a tiež som rád, že som ho videl.
Tento film určite nebude kandidátom na Oskara, či iné ocenenia a myslím, že s takým úmyslom ani nebol robený. Ale cítiť z neho úprimnosť a srdce. Tí, ktorí vedia, čo znamená robiť veci srdcom to tam nájdu a pochopia. Úprimnosť Bezáka, ktorý svoje poslanie chcel vykonávať najlepšie ako vedel a nebolo mu to umožnené, i úprimnosť tvorcov, ktorí týmto chceli vzdať hold človeku, ktorému bolo neskutočne ukrivdené, osobnosti, ktorú aj v 21. storočí vyhnali zo Slovenska. Vo filme dali priestor osobnostiam, ktoré si myslia to isté a hovoria o tom, lebo sa s krivdou nechcú zmieriť : prof. Tomáš Halík, František Mikloško, či Anton Srholec. Keď vidíte a počúvate vyjadrenia akademického sochára Otmara Olivu, či kňazov bratov Kovaľovcov, alebo členov Bezákovej rodiny, tak je jasné, že títo ľudia hovoria jasnou úprimnou rečou.
Film neprináša nič nové, ale znova pripomína. Aby sa na to nezabudlo a nezapadlo prachom, že tu je stále nevysvetlená kauza. A pripomínať to treba, lebo práve tí, čo to spôsobili veľmi chcú, aby už bolo ticho a upadlo to do zabudnutia.
Na konci filmu ľudia u nás v kine tlieskali. Myslím, že to je najlepšie ocenenie filmu a vyjadrenie že na Róberta Bezáka Slovensko nezabudlo.
No a na záver odkaz pre všetkých tých, čo by tak ako na Vianoce, v komentoch, či v mailoch ma chceli posielať do horúcich pekiel mám jednu radu : pomodlite sa radšej jeden Otčenáš. Tak od srdca.
