Asi strácam kreativitu. Za posledné roky totiž dovolenkujeme buď v Gruzínsku, alebo na Balkáne. Aj na tento rok sme mali pripravený trip z Tbilisi, okolo Kaukazu až k Čiernemu moru. Potom sa ale nejaký voloďa rozhodol dať si Warcrafta naživo a nám napadlo, či po Kyjevskej nebude chcieť “oslobodiť” aj Kutaiskú guberniu. Dovolenku pod jeho ochranou sme teda riskovať nechceli. Radšej Balkán.
Plán bol asi takýto
Deň 1: dôjsť do Bosny a prespať tam
Deň 2 až 5: pokoj niekde v lone bosnianskej prírody
Deň 6: odtrepať sa cez Čiernu horu do Albánska
Deň 7 až 14: more
Ďeň 15 a 16: nejak sa dostať domov
Príprava:
Pôjdeme autom. Jednak sme flexibilní, vieme zbaliť, čo potrebujeme a nemáme problém zobrať nášho bišóna Jakckyho. Chudák malý, musí byť presvedčený, že vymákol fest šaľenu svorku. “Nie že by strážila domáce teritórium, ale furt sa trepe skúmať nejaké nové.” Na Balkán nám všade stačí občiansky preukaz, kontrolovať platnosť pasov netreba. Pretriedil som zostatky peňazí z posledných ciest: maďarské HUFy, chorvátske kuny (asi už naposledy), bosnianske marky, albánske leky a srbské dináre. V toľkých krajinách budeme. Ešteže sa v Čiernej hore a v Kosove platí eurom. Ubytovanie bookujem na celú cestu dopredu. Okrem poslednej noci. Neviem, kade sa budeme vracať. Tak ešte kúpiť maďarskú diaľničnú známku (online, ako u nás) a môžeme vyraziť.
Deň 1.
Je posledná júnová sobota a my (štyria ľudia a jeden pes) vyrážame už o piatej ráno. Prefrčíme okolo Budapešti, po diaľnici pokračujeme ďalej na juh smerom na Moháč (hej, dobre si možno pamätáte: bitka pri Moháči, 1526). Odtiaľ nejakých 70 km mimo diaľnice, na ktorú sa napojíme zas až pri chorvátskom Osijeku, kde si dávame aj prvú prestávku na kávu a tak. Ďalej pokračujeme po prakticky prázdnej diaľnici k hranici s Bosnou. Zas skoro bez čakania. Tam pokračuje diaľnica už iba nejakých 5 km (aj tak sa ale nehanbia vypýtať si mýto 60 centov) a ďalej ideme po relatívne pohodových cestách vidiekom Bosny a Hercegoviny. Na tejto krajine je zaujímavé, ako tu súčasne žijú moslimskí Bosniaci, pravoslávni Srbi a katolícki Chorváti. A ako ľahko rozoznáte, kto v regióne, ktorým práve prechádzate, tvorí väčšinu. Na prvý pohľad podľa čisto vypraných srbských vlajok, menej čistých chorvátskych vlajok, alebo žiadnych vlajok, ale množstva minaretov. Na druhý pohľad podľa toho, či tam čapujú Jelen, Ožujsko, alebo Sarajevsko. A zaujímavé tiež je, ako často sa tieto oblasti striedajú.
V prvom šoping centre vyberám z bankomatu bosnianske marky (oficialne - Konvertibilné marky, ktoré sú stále v parite s neexistujúcou nemeckou markou a kurz k euru je teda cca 1:2). A tiež každému kupujem miestnu sim kartu, nech máme internet. Operátor Mtel, 10GB dát na 14 dní za 5 eur. Pripomínam, že od minulého roka majú na Balkáne spoločnú roamingovú zónu (ako my v EÚ), karta teda funguje počas celej našej cesty. Len mimo Bosny treba v mobile zmeniť nastavenie APN (detaily dám v komentoch, ak treba). Takto, už aj vybavení markami a internetom, prichádzame okolo jednej poobede do našej prvej destinácie - mestečka Vitez.
Ubytovanie som na jednu noc bookol v Etno Selo Čardaci. Skoro pôvodné drevenice, jazierko, reštaurácie, riečka. Pekné. Býva sa v domčekoch, ktoré sú zvnútra zariadené ako hotel. Hneď za riečkou je vodný park Ribica. Veľkosťou tak normál, zo päť bazénov, dva tobogany. Zato tam mali skokanské veže s 4 m hlbokým bazénom. Skákať dovolené. Mládež sa vyblbla. Ubytovanie - jeden apartmán a jedna dvojka - 112€ na noc. Aj s raňajkami a neobmedzeným vstupom do akvaparku a fitka. Normálne že dobre, boli by sme tam dali ešte pár nocí.
Deň 2. Vitez je chorvátsko - bosnianske mestečko. O 6 ráno nás zobudil moslimský muezín. O 7 ráno katolícky zvon. Bola nedeľa. Katolíkov mám asi mierne radšej. Doobeda dáme ešte akvapark a potom že ideme pozrieť Travnik. Nie ten zelený, ale asi 16tis. mestečko 10 km od Viteza. Travnik bol v 17. až v 19. storočí sídlom osmanského vezíra. A podľa fotiek je to vidno. V skutočnosti nás až tak veľmi nezaujal, obišli sme ho ani nie za hodinu. Za to nás oslovila miestna ćevabdžinica. Stredná porcia čevabčiči - 15 šúľkov mäsa. Aj s prílohou - za 6€.
Cestou do Pale (necelé dve hodiny) sme míňali známe bosnianske “pyramídy” vo Visokom. Ako sme sa dívali, tak sme sa dívali, videli sme len relatívne pravidelne tvarované kopce. Pyramídy to asi fakt nebudú.
Našou druhou destináciou bola Dolina mira pri Pale. Asi 10 km za Sarajevom. Podľa informácií na internete malo ísť o tiché miesto s drevenicami, dobrou reštauráciou, dvoma rybníkmi. Ideálne na rekreáciu a oddych. No a presne to sme tam našli. Pokoj, stredisko obkolesené lesom, priamo v areáli sa voľne pohybovali srny.
Malo to však aj nevýhody. Okrem jedenia v reštike a chytania rýb v rybníku tam veľmi čo robiť nebolo. Zostali sme tam štyri noci (220€). Prvý deň sme vybehli na Jahorinu. Asi 15 km vzdialene lyžiarske stredisko, chceli sme si ho obzrieť v lete. Mala tam byť bobová dráha, ziplajna atď. Našli sme tam nechutný stavebný boom. Horší, ako ten v Jasnej. A všetky letné atrakcie otvárali až o 4 dni. Ani sme poriadne nevystúpili z auta. Po ceste späť nám cestu skrížílo malé stádo koní. Nevidel som podkovy, neobriadené. Žijú tam nadivoko, slobodne. Vrátili sme sa naspäť do Pale a lanovkou (2,5€ na osobu, alebo psa) sa vyviezli na Rovnu Planinu (1300 m n.m.). Jazero (nádrž na zasnežovanie), pekné výhľady. Mládež si dala okruh na štvorkolke. Nejaké vodičáky chalan neriešil. Celkovo, s pravidlami a zákazmi je to na Balkáne také nejaké “flexibilnejšie”. Podobne, so psom a zákazom vstupu sme sa nestretli (okrem akvaparkov teda). Aj preto to tam mám rád.
Další deň sme boli pozrieť Sarajevo. Historické centrum, obchodíky.
Zas sme pozreli roh, na ktorom zastrelili Ferdinanda. Vyviezli sme sa lanovkou na Trebevicu (10 €). Ako nič moc. Vyhliadková terasa zatvorená, výhľad na mesto OK. Tak 3* z 5. V Sarajeve sme boli pred pár rokmi. Už vtedy sa nám páčila tá zmes rôznych kultúr. Mrknite prípadne môj starší blog. Bolo horúco, na obed sme sa vrátili do Doliny mira.
Poobede, že ideme pozrieť vodopády. Tak dve hodiny tam a dve späť. Domáci nám cestu nejak veľmi nepopísali, turistické značenie v oblasti žiadne. Ideme podľa mapy.cz. Na turistiku ich dosť používam, veď Česi boli všade. Nno, tento raz to úplne nevyšlo. Najprv cesta OK, potom sa stratila, potom sa objavila zarastená, potom prechádzala cez nejaký ohradený pozemok s ovcami. Aspoň sme zamávali domácemu. Po dve a pol hodine sme dorazili k nejakej reštike, podľa mapy už len kúsok od vodopádov. Bolo horúco. Fest. Vzdali sme to. Z reštiky som si nechal zavolať taxík späť do Doliny.
Jedna vec ma tu zaujala. Ako som vošiel do reštiky, na barovom pulte chalan rátal tržbu. Celkom slušná kôpka mariek a eur. Pýtam sa na taxík. Chalan že jasné, vyšiel von zistiť u kolegu číslo. Mňa tam nechal aj s tými kôpkami bankoviek. Podobné veci sa mi stávali aj v Albánsku. To sa na Balkáne fakt nekradne?
Ďalší deň malo byť ešte teplejšie. Dáme turistiku? Nejakú poriadnu. Mesto?
Tak nie, že musíme ísť k vode. Zaujímavé, že v okruhu 50 km nie je žiadne prírodné kúpalisko. Pýtali sme sa miestnych aj googla. Našli sme “len” sarajevský akvapark. Chudák Jacky zostane pol dňa “doma” sám. Dal to.
Manželka mala na gympli spolužiačku z Bosny. Na Slovensko ušla pred vojnou. Dokončila u nás vyšku a potom, po vojne, sa vrátila do Sarajeva robiť lekárku. A teraz sa jej manželka ozvala cez facebook. Že či sa nestretneme, keď už sme tam. Stretli sme sa večer v Sarajeve. Aj s jej rodinkou. Prešli sme sa po meste, dali dobrú večeru. Baby sa videli prvý krát od maturity. Zaujalo ma, ako hodnotili národnostnú rôznorodosť Bosny. Že ľudia majú k sebe blízko, kazia to len politici. A tie vlajky, či iné prejavy “nacionalizmu”, sú bežnou súčasťou ich kultúry. Pekný večer. Bolo to fakt milé.
V Doline mira mal jeden člen našej výpravy dosť traumatizujúci zážitok. Asi ho to poznamená na celý život. Jacky. Miestne mačky ho vôbec nerešpektovali. Neutekali, keď ich chcel naháňať. Jedna mu v reštike dokonca dala po nose a on sa potom, kňučiac, za smiechu celého osadenstva, bežal schovať k nám. Toto by sa mu doma nestalo. Chápem, že ho to cestovanie veľmi neberie.
Deň 6
7 hodín ráno a my vyrážame smer Albánsko. Podľa navigácie nás čaká asi 350 km a 6 hodín. Žiadne diaľnice. Musíme prejsť cez prakticky celú Čiernu horu. Najzaujímavejšou časťou cesty bol úsek na hranici Bosny-Hercegoviny a Čiernej hory. Posledných 20 km v Bosne fakt mizerná cesta. Rýchlosť obmedzená na 30km/h. Kontrolovať jej dodržiavanie nebolo potrebné.
Hraničný most vyzerá, že má svoje najlepšie roky dávno za sebou. Na hranici sme sa veľmi nezdržali a išli ďalej už po relativne lepšej ceste v Čiernej hore.
Veľmi scénická. Kamenné tunely, výhľady. Krása. A kamene padajúce na cestu. Často. Už chápem, prečo bola každých pár sto metrov tabuľa s číslom na odťahovú službu. Zaujímavé je, že ide vlastne o najkratšiu cestu spájajúcu hlavné mestá dvoch európskych susedov - Sarajevo a Podgoricu. Išli sme tade už pred pár rokmi, nič sa tam však odvtedy k lepšiemu nezmenilo. Prešli sme okolo Nikšiću (Nikšićko pivo), popod kláštor Ostrog (boli sme tam už niekoľkokrát predtým), cez Podgoricu až na albánske hranice. Recenzie na Google mapách hovoria o niekoľkohodinových kolónach, skorumpovaných policajtoch atď. Priechod sme prešli asi za 15 minút. Bez problémov. O 15:30 sme dorazili do Shëngjinu.
More v Albánsku sme dali už vlani, takže nešlo o premiéru. Minulý rok sme boli vo Vlore. Dobré more, skvelé jedlo, trochu špina, žiadna angličtina u miestnych. Link na blog je nižšie. Tento rok sme skončili severnejšie, nie ďaleko od hraníc s Čiernou horou.
Shëngjin je relatívne nové letovisko. Dva kilometre pláže s promenádou, reštauráciami a asi dvoma radmi hotelov. Pláž teda pokračuje ďalej, dosť kilometrov dole na juh, nie sú tam už ale žiadne hotely, len pár reštaurácií.
Ubytovanie som našiel cez booking. Apartmán s tromi spálňami a dvoma kúpeľňami (aj keď sme len štyria), terasa rovno nad plážou. Parkovanie dole v garáži. 120€ na noc. Majiteľ nám nechal v chladničke zo päť fliaš vína. Že na úvod. Fajn.
Pláž:
Široká, piesková. 3 až 8 radov lehátok, dve + slnečník za 4,2€ (500 lek) na deň. Sprchy a záchody sú, len nie všade celý deň tiekla voda. Pláž je denne upratovaná, aj od drobných odpadkov. Niektoré lehátka sa dajú nájsť pod stromami. More prvé dni až nepríjemne teplé (koniec júna), potom sa ochladilo, potom zas trochu oteplilo. Vlny občas. Bolo vidno priplavenú morskú trávu, ktorú tiež denne zbierali. Medúzy, či ježkovia žiadni. Bary a reštaurácie priamo na pláži. Dve koly a pivo - 4,2€ (zas 500 lek). Plážové atrakcie sú (vodný bicykel 5€ na hodinu). Beach volejbalové ihriská zadarmo.
Stravovanie. V Albánsku sa variť neoplatí. Pizzerie, talianske reštaurácie, grily, ryby. Obed komplet aj so šalátmi a nápojmi, tak 30-50€. Za štyroch. Kebab s hranolkami v halal fast foode - 2€. Do 100m od apartmánu dva supermarkety, zo 5 reštaurácií a kaviarní. Celkovo, Balkán nie je práve miesto, kam by sa chodilo hladovať.
Stredisko: 2 km promenáda, lemovaná reštauráciami a hotelmi. Smerom k centru sa to zhusťuje. My sme boli viac z kraja, menej ľudí a menej lehátok na pláži. Takmer všetci vedeli po anglicky. A tiež som si nevšimol žiaden problém s čistotou. Páčilo sa nám tu viac, ako vo Vlore (aj keď tá je zas o čosi živšia). Pokiaľ ide o návštevníkov, takmer všetko miestni a Kosovčania. Na spätných zrkadlách väčšiny áut s albánskymi ŠPZ boli zavesené ružence s krížmi. Aj tu miestni dávajú okato najavo svoju príslušnosť. V neďalekom Lezhe sme videli zo tri kostoly a jednu mešitu. Z cudzincov sme stretli len veselú 17 člennú učiteľskú partiu zo Sniny.
V apartmáne sme mali “problém” s klimatizáciou. Nefungovali všetky vnútorné jednotky, iba veľká klima v obývačke. Volám majiteľovi. Že ráno príde s technikom. Neopravili to. Druhý deň poslal inú partiu. Tiež to nedali. Na tretí deň, po treťom neúspešnom pokuse, ma to prestalo baviť. Nechaj tak, tá jedna klima to utiahne. Opravíš po našom odchode. Ďalší deň chalan píše, že nás vezme do super rybej reštaurácie. Len 15 minút autom. Niekde vo vnútrozemí. Nech mu dáme vedieť, kedy nás môže vyzdvihnúť. Sakra, to je nejaké divné. Čo nám chcú odobrať obličky? No riskli sme to. Reštaurácia, čerstvé ryby, zo päť chodov, úhor, chobotnica. Víno. Fakt dobre. Platil on. Hanbili sme sa za naše predsudky.
Peniaze:
Albánskou menou je lek. 118 za euro. Ale všade vám vezmú aj “našu” menu, ceny uvádzajú duálne. Vydajú vám v eurách, alebo v lekoch. Pri prepočte používajú férový kurz, platby v eurách sa netreba obávať. Karty veľmi neberú, možno vo väčších supermarketoch. My sme nebrali hotovosť na celý pobyt, tak som vytiahol miestne leky z bankomatu.
Deň 15
Týždeň a niečo skoro ničnerobenia ubehol, načim sa nám pobrať domov.
Najkratšia cesta vedie cez Kosovo - 1150 km, 12 hodín. Touto cestou sme šli aj vlani. Otázkou je len to, kde po ceste prespíme. Na jednu šupu sa mi to ťahať nechce.
Sobota ráno, vyrážame okolo siedmej. Ešte naposledy latéčko na pláži (to som nespomenul, ale v Shëngjine sa vstáva skoro. Už pred šiestou je pláž plná prechádzajúcich sa ľudí, kaviarne a supermarkety žijú pred siedmou.
Sadáme do auta a mierime na hranice s Kosovom. Asi 140km, polovica po diaľnici. Prechádzame hranicou, kupujeme povinnú kosovskú poistku na auto. Vlani bola zadarmo, tento rok už za “štandardných” 15€ na 15 dní. Pokračujeme po diaľnici smerom na Prištinu. Zastavím na shellke dotankovať. Dobehne chalan: “môžem vám dať V-Power?”. Nie, stačí obyčajný diesel. On: “Ale cena je rovnaká”. Pozriem na totem, fakt. Diesel 1,78€, Diesel V-Power 1,78€. “Tak čo ešte riešiš?”.
Tešíme sa na kávu a čerstvé pečivo. Miesto z minulého roka, na predmestí Prištiny, mám poznačené. Zatvorené. Kaviareň vedľa tiež. Čo sa deje? Kápli sme na Eid al-Adha, náboženský sviatok. Všetko pozatvárané. Tak mierime ďalej, do “Srbska”. Aj ked Kosovo je formálne tiež Srbsko. Administratívna hranica v pohode, len opakujem, cestujte na občianske. Do pasu by vám totiž mohli dať Kosovčania pečiatku a s tou by vás zas nepustili Srbi. Okolo obeda sme v srbskom Niši.
Nikdy sme tu neboli, zastavíme sa, prenocujeme.
Niš je tretie najväčšie mesto Srbska. Veľkosťou cca ako Košice. S Košicami tvoria aj partnerské mestá.
Bookol som hotel v centre. Parkovanie pred hotelom. Pobehali sme po meste, našli dobrú reštiku so srbskou kuchyňou. Stejky, víno, šaláty. Nejakých 60€ za štyroch. Niš je fajn, ale Belehrad, či Nový sad sa nám páčia viac.
Ubytovanie v hoteli malo jeden veľký problém. Rovno cez ulicu bol nejaký music club, kde v sobotu až do tretej hrala živá hudba. Fakt dobrá. Lenže my sme chceli o 7 ráno vyraziť. Čaká nás 8 hodín domov.
S hlasnou hudbou sa nič robiť nedalo, riešili to štuple do uší. Hotel bol inak fajn, čistý, milý personál, rozumná cena. Za ten hluk som mu ale strhol body. Myslím, že v sobotu by nemali ponúkať ubytovanie, minimálne nie v izbách otočených na ulicu.
Deň 16.
Vstali sme. Domov to máme nejakých 800km po diaľnici. Za Belehradom sa zastavíme na shellke, dotankovať, niečo dokúpiť. A tu som mal prvý bezpečnostný incident tejto dovolenky. Tabuľka s nápisom WC sa zo stropu odrthla práve v momente, keď som pod ňou prechádzal. Strašne ma dokrvavila - dobré tri kvapky. Tetuška za pokladňou to videla a chytila šok. Vyskočila, či som v poriadku, a že nákup, čo sme mali v rukách, máme zadarmo (nejaké džúsy, vody). Rozmýšľaľ som, čo si z toho zobrať. Asi že na šelke treba kupovať fľaše vodky a nie džúsy.
Blížime sa k hranici, pozriem apku Borderwatcher s čakacími dobami. Horgoš 1 aj Horgoš 2 - oba 150 minút. Bački vinogrady 75. Nič moc, ale furt lepšie. Naozaj sme tam stáli vyše hodiny. Prešli sme do Maďarska a odtiaľ, prakticky bez zastávky, domov. Došli sme okolo šiestej večer. Ráno treba ísť na šichtu. Grrr.
Akože záver.
Podľa mňa aj podľa rodiny super. Kľud v prírode, dobré more, skvelé jedlo. Veľmi rozumné ceny, netreba sa príliš obmedzovať. Je to síce trochu ďaleko, najazdili sme vyše 2000 km. Pokiaľ to ale rozdelíte na viacero etáp, dá sa.
Takže či odporúčam? Rozhodne nie. Nepotrebujeme predsa na dovolenke stretávať toľkých Slovákov.
