Plán:
zastaviť sa v Belehrade
týždeň sa flákať po horách a dolinách Durmitoru
skoro týždeň sa váľať na Velikej plaži v Ulcinji
po ceste domov trochu pričuchnúť k Bosne
Deň 1 - cesta do Belehradu
Je prvý prázdninový piatok, vyrážame hneď ráno. Waze nás posiela priamo cez Budapešť (na obchvate je nehoda) a okolo obeda sa blížime k Srbsku. Ako minule, využívame aplikáciu borderwatcher, kde je vidno čakacie doby na hranici. V sezóne to môžu byť aj hodiny. Diaľničný priechod Horgoš, ako aj paralelný mimodiaľničný Horgoš 2, hlásia 30-60 minút. Na prechod hranice však existuje aj tretia možnosť. Asi 10 km napravo od diaľnice je priechod Bački Vinogradi. Takmer vždy prázdny. Znamená to síce asi 40 km mimo dialnice a stratu asi 20 minút, v konečnom dôsledku sa to ale môže vyplatiť. Vyskúšame. Na hranici sme boli jediné auto. Maďarský colník, že “dobrý deň, ďakujem a dovi” (fakt po slovensky). Sympaťák. Nevidel sa len nášmu Jackovi, strašne ho oštekal (to som ešte nespomenul, ale nášho bišóna Jackyho sme zas ťahali so sebou). Srb dal pečiatky a ideme. Minúta.
Ďalej po Srbsku to bolo rovnako, ako keď sme išli v zime lyžovať do Kopaonika. Sim karta, diaľničné mýto a Belehrad.
Hlavné mesto Srbska je známe množstvom reštaurácií, barov so živou hudbou, životom neskoro do noci. My sme ho poňali ako rodinnú destináciu. Začali sme pevnosťou Kalamegdan s múzeom vojenskej techniky. Vonkajšia časť je voľne prístupná, vo vnútri maju okrem iného kúsok z trosiek neviditeľného Stealthu. Pod pevnosťou sa rieka Sáva vlieva do Dunaja. Pekný výhľad.
Od Kalamegdanu som chcel obísť centrum električkou. Krug dvojke, alebo okruh električky číslo dva, nepremáva. Pritom ešte minulý rok sa dalo nastúpiť rovno pri Kalamegdane, previezť sa okolo celého centra a vystúpiť na tom istom mieste. Škoda. Večeru sme dali v Skadarlii, kedysi štvrti rómskych chatrčí, neskôr remeselníkov, dnes tradičných srbských reštaurácií. Belehrad je super, docenia ho partie mladých, ale aj rodiny s deťmi.
Deň 2 - cesta do Durmitoru.
Durmitor je pohorie na severe Čiernej Hory, s najvyšším vrchom Bobotov kuk 2523 mnm. Donedávna ho považovali za najvyšší v krajine, až kým nezistili, že pri hranici s Kosovom majú ešte vyšší. Z Belehradu je to 370 km mimo diaľnice. Podľa navigácie 6 a pol hodiny.
Prvých asi 70 km je vkuse dedina. Zvyšných 300 km sú lesy a serpentíny (niečo ako
Jahodná za Košicami). Občas nejaké mesto. Kvalita ciest OK, nestretli sme žiadneho kaskadéra. V auguste by mali otvoriť asi 120 km úsek diaľnice od Belehradu, ktorá dosť času ušetrí.
Na čiernohorskej hranici sme sa zdržali asi 15 minút. Doklady kontrolovali hlavne Srbom, nám policajt len zamával, choďte preč a nezdržiavajte, aj bez vás tu máme dosť roboty.
Hneď za hranicou je mesto Pljevlja. Tradične, idem zabezpečiť sim karty. Narozdiel od Srbska, či mnohých iných krajín, je pri kúpe potrebná registrácia. Znamená to, že karty nekúpite v každom kiosku, či na benzinke, ale len v autorizovanej predajni toho ktorého operátora. Naviac, ich registračný systém je dosť pomalý, kúpiť štyri karty trvalo vyše pol hodiny. Miestny Telekom má dosť dobrú ponuku pre dátožrútov - 500GB (áno, gigabajtov) 4G dát platných dva týždne za 5 eur. Brali naše slovenské eurá. Do cieľa nám zostáva už len hodinka.
Centrom Durmitoru je mestečko Žabljak. Mimo sezóny necelých 2000 obyvateľov (ale zato majú vlastnú ŠPZ). Všetko sa odohráva v centre - neplatené parkovisko, zo tri supermarkety, 10-15 reštaurácií, benzinka a v okolí kopa možností ubytovania.
Deň 3 - prvá túra
Začneme z ostra. Vybrali sa na najnavštevovanejší vrch Durmitoru - Savin kuk (2313 m). Vysoká návštevnosť možno nejak súvisí s tým, že až takmer na vrchol sa dá vyviezť sedačkou (7€). Tak to my si to vyšlapeme. Začali sme pri Crnom jezere.
Crne jezero je začiatkom niekoľkých turistických chodníkov. Až takmer k nemu sa dá prísť autom. Na parkovisku vás skasírujú - 3€ za denný lístok do národného parku (to vyberajú na začiatku skoro všetkých trás), 2€ za auto. Od jazera sme sa za asi hodinu dostali k dolnej stanici sedačky. Na mape ju nájdete ako Savin kuk Ski resort. Aj tu sa dá zaparkovať, takže o úsek od Crneho jezera si viete cestu skrátiť. Pri ski resorte sa turistická značka na chviľu stratila.
Pokračovali sme teda popod vlek, smerom k trase sedačky. Tam sa značka znovu objavila. Nahor nevedie jedna sedačka, ale dve za sebou. Asi v dvoch tretinách kopca treba prestúpiť. Cesta pod prvou časťou je OK, dala by ju aj lepšia štvorkolka. Na chodníku sme boli sami. Všetci sa viezli. Deti vyhodnotili, že som terorista. Na druhý úsek si kúpili lístok na sedačku. A možno dobre urobili. Chodník bol dosť ťažký, strmo nahor, dlhé úseky po kamennej drti. Šmýkalo sa. Určite celé topánky, ľahko podvrtnete členok. Od hornej stanice sedačky je to navrchol slabá polhodina. Cesta z Crneho jezera na Savin kuk mi trvala skoro štyri hodiny. Naspäť potom necelé tri. Aj s pivom po ceste. Náš Jacky to nedal . Vyhlásil štrajk a skoro pol cesty sa viezol v ruksaku. Bolo dosť teplo. Pre štyroch sme brali deväť litrov vody a bolo to tak tak. Túru na
Savin kuk hodnotím ako najmenej atraktívnu z toho, čo sme podnikli. Okrem lesa ide trasa suchým kamenistým terénom popod lanovku, s výhľadom do doliny. Výhľady na hory sú až úplne zhora. Asi ľudia vedia, prečo idú sedačkou.
Deň 4 - ľahká túra
Od obeda predpovedajú búrky. Naviac, po včerajšku máme celkom dosť. Dáme niečo kratšie. Cieľ - Zminje (hadie) jezero. Začali sme opäť pri Crnom jezere. Smerová tabuľa ukazovala do cieľa 5,7 km a dve hodiny. Nám GPS namerala 3,8 km a došli sme tam za hodinu príjemným lesným chodníkom. Celkovo, turistické značenie v Durmitore nie je úplne zlé, nášmu sa ale zďaleka nevyrovná. Odhadované časy sú nepresné. Niekedy je to výrazne viac, inokedy výrazne menej. Turistické chodníky sú označené červenou farbou (nie ako u nás, kde máme farby štyri). Niekedy sú značky každé štyri metre (nepreháňam), inokedy sa stratia aj na kilometer. Orientovať sa podľa toho ale dá. Zminje jezero je celkom malé, niečo vyše 200 m na dĺžku. Svoj názov dostalo, neuveríte, podľa hadov. Vraj ich tam bolo kedysi dosť. A tiež že odrazy okolo rastúcich smrekov na zvlnenej hladine pripomínajú hadiu kožu.
Pekné, ale veľa komárov, tak sme sa rýchlo pakovali naspäť. K Crnemu jezeru sme sa vrátili okolo jedenástej. Voda krásne čistá, skoro teplá, kúpanie povolené. No nevyuži to. Tak sme tam naskákali, kým nepríde búrka. Keďže tá stále nechodila, dali sme ešte okruh okolo jazera. Chodník v pohode, s pár strmými úsekmi. Dávali to aj cyklisti, hoci občas museli bicykle niesť na pleciach. Celkovo sme prešli 13 km, trvalo to asi štyri hodiny. Dnes si to Jacky odšlapal sám. Pri jeho štýle sústavného odbiehania a behania hore dole, dal aspoň 20 km. Je to frajer.
Deň 5 - rafting
Predpovedajú prehánky a búrky. Ak máme byť mokrí, je asi jedno, či od rieky, alebo dažďa.
Rieka Tara je super pre takéto aktivity. Relatívne pokojný tok, hlboký kaňon (až 1333 m, teda druhý najhlbší na svete), nádherné scenérie. Rafting organizuje niekoľko firiem, s rovnakými cenami, rozdiel je len v trase. Trip sa dá zarezervovať na webe, alebo osobne. My sme vymákli chlapíka, ktorý robil nábor priamo na centrálnom parkovisku v Žabljaku. Cena 45€ na osobu (vrátane transferu a zapožičania výstroja). Podľa webu samotná plavba trvá 2-4 hodiny a prejdeme 14 km. Mne hodinky s GPS namerali 1:45h a 9 km. Ale stačilo. Naša trasa viedla popod mostom Durdeviča. Fotografiu nemám, vygooglite si. Kolosálne dielo. V čase dokončenia (rok 1940) bol najdlhším betónovým oblúkovým mostom v Európe. Samotná plavba bola pokojná (až na jedno prevrátenie, ktoré, ako podozrievam lodivoda, bolo urobené naschvál). Dokonca nám vraveli, že v pohode môžeme vziať psa, čo sme ale neriskli.
Poobede sme sa išli pozrieť na Stećci - pohrebisko stredovekej sekty Bogomilcov. V skutočnosti je to “len” pár náhrobných kameňov s divnými nápismi a tabuľa, že sú pod ochranou Unesco. Miesto má ale úžasnú atmosféru. Nachádza sa na trávnatom pahorku, je to tam úplne opustené, nikde nikoho. Treba vidieť.
Deň 6 - zip-line
Ráno sme si dali trochu adrenalínu. Vedľa mosta Durdeviča je niekoľko firiem, ktoré ponúkajú ziplajny nad údolím. Dajú ti prilbu, popruhy, zavesia na lano a spustia ako lanovku ponad údolie. Stojí to 10€ na osobu, netreba žiadnu rezerváciu, nečaká sa. Família nadšená. Ja, keďže výšky (teda hlavne hĺbky) nemusím, som strážil psa.
Poobede sme dali trochu autoturistiky. Cesta Žabljak - Nedajno, označovaná ako Panoramatic road 2, je plná nádherných výhľadov. Dve autá oproti sebe prejdú ťažko, asfalt nič moc, ale stálo to zato.
Ďeň 7 - vymrznutí
Pršať už nemá, tak dáme zas túru. Cieľ - Sedlena greda (2227 m). Na fotkách vyzerá kopec úchvatne, hovorí sa mu aj Sedlo bohov. Túra začína zo Sedla (1907 m). Prevýšenie nejakých 300 metrov, túra na tri hodiny. Pohodička.
Do Sedla sa dostanete autom zo Žabljaku za 25 minút nádhernou cestou plnou výhľadov. Zaparkovať sa dá, stráži tam chlapík, ktorý aj zinkasuje poplatok za vstupné do národného parku. Túra na Bobotov kuk (najvyšší vrch Durmitoru) začína tiež odtiaľto. Zaparkovali sme okolo 8,00 ráno. Vonku +7C, silný vietor. To dáme. Nedali sme. Po asi hodine sme sa otočili.
Túra začínala stúpaním nahor po lúke - na druhej strane cesty, oproti trase na Bobotov kuk. Chodník nie je značený, naviac sa po čase stráca. Tušíme ale, že sa potrebujeme dostať pod kamennú stenu a prejsť popod ňou. A naozaj, objavili sa tam aj štandardné durmitorské červené značky. Obišli sme prvý kopec, dostali sa do doliny
pod samotnou Sedlenou gredou. Otvorený terén, fučalo tak, že sme mali problém udržať sa na nohách. Pocitová teplota okolo 0. Neboli sme na to pripravení, naša chyba. Túra to ale mohla byť (a čiastočne aj bola) veľmi pekná. Ste uprostred Durmitoru, takže výhľady na
vrchy, kamkoľvek sa pozrieš. Nie úplne jednoduchá, ale ani nie na mačky. Snáď sa sem niekedy vrátime a túru dokončíme.
Poobede sme aspoň vybehli na vyhliadku nad riekou Tara. Niečo ako Tomašovský výhľad, len trochu o dosť väčšie. Autom sa odveziete zo Žabljaku asi 7 km po úzkej ceste smerom na vrch Tepce, až na koniec asfaltky. Tam zaparkujete, pracovník národného parku vás skasíruje (my sme mali ešte platné lístky zo Sedla, takže odporúčam nevyhadzovať). Z parkoviska je to nahor asi pol hodinka. Pekné.
Deň 8 - posledný deň v Durmitore.
Pôvodne sme si chceli deň rezervovať na zlatý klinec - samotný Bobotov kuk.
Po skúsenostiach z predchádzajúceho dňa s našim nevýstrojom a tiež, keď sme videli, ako vyzerá trasa, rozmysleli sme si to. Vymysleli sme náhradnú túru - na Crvenu gredu (2164
mnm). Rozhodne neľutujeme. Túra začína asi 100 m pod odbočkou k reštaurácii Momčilov grad (je na mape). Dá sa tam zaparkovať, je tam pomerne nenápadná šípka smerujúca k Jablan jezeru a k Crvenej grede.
Prvých 20 minút sa ide po neznačenej lesnej ceste, ktorá potom križuje značený turistický chodník. Odbočíme doprava a asi po 50 m je pod stromom skrytá prvá červená značka. Odtiaľ je značenie OK. Nahor sme vyliezli asi za 2 a pol hodiny. Trasa je veľmi pekná a rozmanitá - cesta lesom, po rozkvitnutej lúke plnej margarétok a lesných jahôd, strmým úbočím, pár metrov ide chodník nad hlbokým zrázom, kde sa musíme pridržiavať steny rukami (jedna pani sa tu zasekla a s výkrikmi “nein, nein” odmietala ísť ďalej). Ďalej okolo snehových polí, cez kosodrevinu až na vrchol. Úplne hore je medzi kosodrevinou a strmým zrázom voľný len tak 2-3 m široký pás, takže celkom adrenalín. Jazero Jablan rovno pod svahom je skoro 400 výškových metrov nižšie. Výhľady
sú ale úžasné. Náš Jacky dal túru sám. A to aj v miestach, kde sme si mysleli, že neprejde. Darmo, pohon 4x4 má oproti našim dvom nohám svoje výhody.
Počas celej asi päťhodinovej túry sme stretli 12 ľudí. Rátal som to. Túra na Crvenu gredu sa nám v Durmitore páčíla asi najviac. Decká to ohodnotili ako “dalo sa”, čo je u nich mimoriadne vysoké hodnotenie. Určite odporúčam.
Deň 9 - cesta k moru - Ulcinj.
Bez diaľnice, 200 km, tri a pol hodiny. Zo začiatku serpentíny, inak pohoda. Po ceste sme sa zastavili v kláštore Ostrog. Pekný. Naposledy sme tu boli pred 20 rokmi, odvtedy sa cesta k Ostrogu podstatne zlepšila. Choďte autom až úplne nahor, kým vás závora nezastaví.
Môžete zaparkovať aj nižšie, o to viac však budete šliapať pešo. Vstupné, ani parkovné sa neplatí, nezabudnite však na správne oblečenie - dlhé nohavice a sukne, zahalené ramená. Ďalej míňame Podgoricu, prejdeme Skadarske jezero, zaplatíme 2,5€ za tunel a na obed sme v Ulcinji.
Ulcinj je mesto úplne na juhu Čiernej hory, kúsok od albánskych hraníc. Asi 70% obyvateľstva tvorí albánska menšina. V meste kopa mešít, taký malý orient. Zaujímavé bolo, že 10 km vzdialený Bar je už takmer čisto srbský.
Ubytovanie sme bookli v apartmáne kúsok od Velikej plaže. Velika plaža je 12 km dlhá (najväčšia v Čiernej hore) pomerne široká, s jemným pieskom. Je na nej kopec reštaurácií, každá s osobitým štýlom, každá prenajíma lehátka a slnečníky a zabezpečuje čistotu. Cena za dve lehátka a slnečník bola 7-9€, podľa toho, ako ďaleko sú od mora.
Pláže boli čisté, upratované, so sprchami. More: na Jadran relatívne veľké vlny, dosť tam fúkalo. Voda veľmi plytká, tak 100 m od brehu ledva po prsia. A studená! 23,5C. Podľa miestnych najchladnejšia za posledné roky. Na osvieženie ale OK, aj tak som sa neplánoval máčať celý deň v mori. Podľa informačnej tabule je vstup na pláž so psom zakázaný. Tak ideme za nejakým chlapíkom (vyzeral, že tam tomu šéfuje), nech nám dá tip, kam sa so psom ísť smie. “Nema problema, jasné, že k nám môžete ísť so psom”. Takže tak. Na Jackovu obhajobu musím ale povedať, že do vody nechodil a potrebu robil zásadne pred vstupom na pláž. Podľa poznávacích značiek áut na parkovisku boli návštevníci zväčša z Bosny, Albánska a Kosova. Skamarátili sme sa s rodinkou zo Sarajeva. Vraj do Ulcinju chodia len moslimovia. Nejak sme to nepostrehli. Žien zahalených šatkami minimum, v reštauráciách normálne predávajú alkohol. Celkovo Ulcinj super. Síce trochu od ruky, ale myslím, že stojí za to merať sem cestu. Hlavne rodinám s deťmi.
Deň 10 až 14 - váľanie sa na pláži, vodné atrakcie (vodný skákací hrad za 5€ na pol hodinu), večer kolotoče (1,2€, deti sa vyblbli), zmrzlina, jedlo. Inak fajn reštiky, hlavne grilované mäso a šaláty. Účet za večeru tak 40€ za štyroch aj s nápojmi. Keď počúvam o tohtoročných cenách v Chorvátsku, tak určite OK. Inak pár jedálných lístkov som nafotil, fotky sú dole v galérii.
Deň 15 - Sarajevo
Z Ulcinju vyrážame hneď ráno, nech máme čo najviac času na mesto. Je to nejakých 300km, skoro 6 hodín jazdy. Vraciame sa prakticky rovnakou cestou, ako sme prišli. Až za Nikšićom neodbočíme na Žabljak, ale pokračujeme rovno na Bosnu. Posledných asi 50 km pred hranicou začínajú fakt pekné scenérie, o to horšia je však cesta. Úzka, zákruty, tunely. Na hranici čakáme asi 20 minút.
Vchádzame do Bosny. Prvých 15 km je cesta dosť zlá. Dve autá oproti sebe neprejdú, občas len šotolina. Rozhodne to nevyzerá ako magistrála spájajúca hlavné mestá dvoch krajín.
Popri ceste je veľa kempov, zjavne raj raftingu. Za pol hodinu však prídeme do prvej dediny, odtiaľ je už cesta v pohode.
Na prvej benzinke kupujeme klasicky Sim kartu, 30GB internetu na tri dni za 4€.
Bosna a Hercegovina sa skladá z dvoch hlavných entít - Federácie Bosny a Hercegoviny (obyvateľmi ktorej sú hlavne moslimskí Bosniaci a etnickí Chorváti) a Republiky Srpskej (nemýľte si to so Srbskom, to je iný nezávislý štát). Hoci majú spoločnú menu, armádu a zahraničnú politiku, v mnohom sa chovajú autonómne. Napríklad, každá má vlastnú políciu, zrejme aj daňovú politiku (v Republike Srpskej bola o dosť lacnejšia nafta). Rozdiely sú zrejmé aj navonok. Vždy pri vstupe do Republiky Srpskej (cesta pretína administratívnu hranicu opakovane) vás víta veľký billboard “Welcome to Republika Srpska”, v každej dedine visí srbská zástava, nie zástava Bosny a Hercegoviny. Kým v bosniackej časti vidno v dedinách minarety a kostolné veže tak v pomere 3:1, v srbskej sú prakticky výhradne kostoly. Stále je medzi Bosniakmi a Srbmi cítiť istý negatívny sentiment.
Dževad, náš sarajevský kamarát z pláže, spomínal na roky vojny, 1992-1995, keď Srbi skoro štyri roky Sarajevo obliehali a ostreľovali delostrelectvom. Boli to časy bez elektriny, plynu či pitnej vody. Tá bola dostupná len na pár miestach, kde však zas číhali ostreľovači. Jeho 16 ročná sestra zahynula práve, keď išla po vodu…
Aj dnes, skoro 25 rokov po vojne, je možné na niektorých sarajevských panelákoch vidieť stopy po strelách.
Inak je Sarajevo krásne zrekonštruované, plné turistov. Veľa ich prichádza z blízkeho východu (ženy zahalené v nikáboch - vidno im len oči). Bolo celkom zaujímavé jednu takú dámu pozorovať, ako sa snaží zjesť zmrzlinu :). V Sarajeve sa miesi orient s Európu. Množstvo obchodíkov á la turecký bazár, ale aj moderné obchody. V centre je možné na kope vidieť mešity, katolícky kostol, pravoslávny chrám aj synagógu. Boli sme sa pozrieť aj na mieste, kde v roku 1914 Gavrilo Princip zastreli následníka rakúsko-uhorského trónu, arcivojvodu Ferdinanda a jeho manželku. Celé to potom spustilo prvú svetovú vojnu. Čítal som o tom príbeh. Z dnešného pohľadu boli na oboch stranách riadni diletanti.
Stručne: Ferdinand prišiel do Sarajeva zahájiť vojenské cvičenie. Vojakom ho ale nedovolili strážiť, lebo “tí majú špinavé uniformy a obyvateľov mesta by ich prítomnosť urazila”. Tak bol, chudák, prakticky bez stráže. Ideálne pre šiestich atentátnikov, ktorí naňho čakali. Arcivojvoda prechádzal po nábreží v kolóne šiestich otvorených áut. Hodili mu na auto bombu. Tá sa však odrazila od zloženej strechy, vybuchla až pod ďalším autom (zápalná šnúra chvíľu horí, že) a zranila pasažierov i okolostojacich. Atentátnik prehltol kyanid a skočil do rieky. Kyanid bol však “po záruke”, v rieke 13 cm vody, takže ho chytili živého a zdravého. Kolóna pokračovala ďalej na radnicu. Tam arcivojvoda vynadal starostovi, vypočul si skrátený slávnostný príhovor a že idú pozrieť zranených z auta do nemocnice. Tou istou trasou! Tam stále čakali piati zo šiestich atentátnikov. Na križovatke pri Latinskom moste si šofér uvedomil, že blbo odbočil. Ako naschvál, práve tam stál Gavrilo Princip, ktorý vyskočil na schodík otáčajúceho sa auta a manželský pár z bezprostrednej vzdialenosti zastrelil. Aj jeho to stálo život. Nie že by ho boli popravili (nemohli, ešte nemal 20 rokov), ale neprežil podmienky väzenia počas vojny. Toľko smutný príbeh z histórie.
Na večeru si dáme typický sarajevský čevap a ideme spať. Ráno nás čaká cesta domov.
Ďeň 16 - domov.
Najdlhší úsek našej cesty - cez Chorvátsko a Maďarsko, 730 km, skoro 9 hodín. To už sme chceli dať na jednu šupu, nech sme v sobotu večer doma.
Prvých asi 50 km diaľnica. Zastaviť sme sa chceli vo Visokom - kúsok za Sarajevom a odfotiť si známe bosnianske “pyramídy”. Vraj sú to síce iba normálne kopce, podľa tvaru však naozaj vyzerajú, akoby ich postavila nejaká dávna civilizácia. Na vlastné oči sme to, žiaľ, nevideli. Padla hmla. Škoda. Ale aspoň sme mohli ťahať domov. Na konci diaľnice za mýtnou bránou nás stopli policajti. Vraj kontrola. Bol som si istý, že rýchlosť som neprekročil. Veď bola hmla a my sme vyzerali pyramídy. Žeby v tuneli? Policajti niekomu do telefónu nadiktovali moju ŠPZ a potvrdili mi moje presvedčenie “Sve u redu (všetko v poriadku), čau”. Ešte chalan zamával našej šelme na zadnom sedadle. Ak by chcel, niečo si na mňa vymyslí. Asi nechcel. Na hranici do Chorvátska sme stáli asi 20 minút a hurá, diaľnica. Medzi Chorvátskom a Maďarskom zas kúsok diaľnice chýba, naviac Chorváti stále nie sú v Schengene, takže sme tam stáli asi 15 minút. Cez Maďarsko potom ohnivá čiara po diaľnici až domov.
Čierna Hora je super. Na mňa urobili dojem hlavne hory. Taký mix medzi Tatrami a Slovenským rajom, len divokejšie, prázdnejšie. Cenovo je úplne prijateľná, služby v pohode. Cesty určite nie horšie od našich (možno okrem úseku na bosnianskej hranici). Hraničnú kontrolu sme absolvovali päťkrát, najdlhšie sme čakali 20 minút. Všade stačil občiansky. Raz chceli vidieť aj techničák, raz zelenú kartu. Papiere na psa nezaujímali nikoho. Batožina tiež nie.
Trocha čudný pocit som mal v Bosne. Nie že by tam bolo niečo zle, krajina je to krásna, ľudia sú tam milí. Len neviem, či to ten štát vydrží. Keď som sa na to pýtal Dževada, čo si myslí, či sa Srbi a Bosniaci nerozhádajú a BaH sa nerozpadne, odpovedal: “To by bola zas vojna. My jednotu Bosny a Hercegoviny ubránime.” Hm, rovnaký nápad mali aj Srbi pred skoro 30 rokmi a rozhodli sa brániť Juhosláviu...
