János Feketéházy bol synom Dominika Černohausa (neskôr premenovaného na Feketeházy-ho), pôvodom z Čiech a Anny Fekete, pôvodom z Maďarska. Svoje detstvo aj starobu prežil v meste Šaľa, kde v roku 1927 nakoniec aj zomrel. Väčšinu svojho života teda prežil v Uhorsku a preto polemiky, či bol Slovák, Čech, alebo Maďar nebudem komentovať a to aj z dôvodu že mosty, ktoré navrhoval, majú v prvom rade ľudí spájať a nie rozdeľovať.
Vysokú školu so zameraním na matematiku začal študovať vo Viedni odkiaľ prestúpil na školu s technickým zameraním, na ETH Zürich, ktorá dodnes patrí medzi popredné technické školy Sveta. Po skončení školy začal pracovať vo Viedni na riaditeľstve rakúskych železníc.
V roku 1867, po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, sa vrátil domov a zamestnal sa na riaditeľstve železničného staviteľstva ako inžinier -praktikant. Riaditeľstvo sa potom v roku 1873 dostalo pod organizáciu Maďarských štátnych železníc, kde Feketeházy pracoval až do roku 1892, kedy, z funkcie hlavného inžiniera, odišiel do dôchodku. Jeho odchod do dôchodku ale neznamenal odchod od odbornej činnosti, nakoľko výkresy jeho najvýznamnejšieho diela, Mosta slobody v Budapešti, vypracoval až ako dôchodca.
Jeho najpoužívanejším tvarom pre nosné konštrukcie mostov bola priehradová konštrukcia „kosákového“ tvaru, teda so zakriveným spodným aj horným pásom. Elegancia tohto tvaru zapadá takmer do akéhokoľvek prostredia a je staticky veľmi efektívna. Aj z tohto dôvodu zopakoval tento typ konštrukcie pri viacerých mostoch ako napr. mosty cez Dunaj v Komárne, alebo v Štúrove.
Na mostoch sa v tej dobe venovala pozornosť aj detailom a estetickým doplnkom, ktoré mostu dodávajú dušu. Investícia do takýchto detailov je v porovnaní s cenou mosta len zanedbateľná, avšak dnes sa na to akosi pri nových mostoch úplne zabúda.
Všetky jeho konštrukcie sú špecifické eleganciou a staticky optimalizovaným tvarom, pričom rôzne alternatívy vždy prepočítal aj z finančného hľadiska. Ak bol rozdiel v cene minimálny, priklonil sa k riešeniu, ktoré lepšie zapadalo do okolitého prostredia.
Jeho ďalšími dielami, ktoré stáli na území Slovenska sú napr. bývalý železničný most cez Váh v Hlohovci, cestný most v Ružomberku, alebo cestný most v Kolárove. Tieto konštrukcie boli v tej dobe najlacnejšími alternatívami pre dané mosty, čo sa dalo dosiahnuť len optimalizáciou ich tvaru.
Množstvo konštrukcií, ktoré Feketeházy navrhol v Maďarsku (napr. most v Segedíne) sú pripisované G. Eiffelovi a to najmä z dôvodu, že Eiffel ich nakoniec pečiatkoval a Eiffelova lobby bola v tom čase veľmi silná. Eiffel ale po maďarsky zrejme nevedel a aj keď je na výkresoch jeho pečiatka, texty vo výkresoch sú maďarské ...
Dnes je už zrejmé že most v Segedíne síce postavila Eiffelova firma, avšak víťazný návrh mosta bol vypracovaný Feketeházym.
Jedno z jeho najznamenitejších diel, ktoré sa podarilo po vojne obnoviť do pôvodného stavu je most Slobody v Budapešti, ktorý osobne považujem za jeden z najkrajších mostov Európy. Most je pekný nielen z diaľky, ale aj z blízka, vďaka množstvu prepracovaných detailov, ktoré mu dodávajú jedinečný vzhľad a atmosféru.
Most je zaujímavý aj zo statického hľadiska. Aj keď na prvý pohľad vyzerá ako visutý most v skutočnosti sa jedná o tzv. gerberov nosník (stredné pole je uložené na krátke konzoly krajných polí). Aj táto skutočnosť napomohla tomu že sa ho koncom 2. svetovej vojny nepodarilo úplne zničiť. Keďže ustupujúci nemci nemali čas študovať podrobne jeho konštrukciu, podmínovali ho ako visutý most, no odpálené nálože zničili len stredné pole a tak rekonštrukcia nebola taká náročná.
Ďalšou výnimočnou stavbou, ktorú navrhol bol prvý otočný most na kontinentálnej Európe v meste Rijeka v dnešnom Chorvátsku (prvý otočný most Sveta bol postavený v roku 1876 v Anglicku). Otočením konštrukcie bolo umožnené lodiam vplávať do prístavu.
Aj keď mnohé Feketeházyho mosty sú už len minulosťou, množstvo jeho veľkolepých diel dodnes slúži doprave a obdivujú ich turisti z rôznych krajov Sveta. Väčšina bežných ľudí však ani len netuší kto za týmito dielami stojí a prevažná väčšina Slovákov nevie ani to, že takýto výnimočný človek kedysi žil a tvoril na území Slovenska. Ale aj to je údel mostárov, ktorí spoločnosti zanechajú kus svojej duše, oni však ostávajú neznámymi aj napriek tomu že ich diela slúžia tisíckam ľudí každý deň.
