Obrazom toho ako sa vedie súdne pojednávanie je zápisnica o jeho konaní. V praxi existujú tri druhy vytvorenia zápisníc a snáď ani jedna z nich nedokáže verne zachytiť to čo sa deje na pojednávaní. Pritom zápisnica z pojednávania je mimoriadne dôležitým dokumentom, nakoľko obsahuje zásadné vyjadrenia osôb účastných v spore. Takáto zápisnica je potom skúmaná aj v ostatných súvisiacich konaniach (odvolacie konanie, konanie o obnove konania a pod.), teda je podstatným dôkazom o tom čo sa udialo na pojednávaní.
Najvernejším spôsobom zachytenia pojednávania je v súčasnej dobe súdna zapisovateľka. Sudca jej diktuje čo má zapísať, podľa toho, čo prednesú jednotliví účastníci konania. Tento spôsob je však bežný len v závažnejších prípadoch a ani tak nie je možné zachytiť verne to čo sa deje na pojednávaní. Nehovoriac o možnom zlyhaní ľudského faktoru a tiež o tom, že nie je možné, aby zapisovateľka tĺkla do klávesnice osem hodín denne.
Najbežnejším spôsobom je však diktovanie priebehu pojednávania sudcom do diktafónu a následný prepis zvukového záznamu súdnym úradníkom do samotného textu zápisnice. Táto hra na „telefón" ma za následok zábavné, no často i znepokojujúce komolenie mien, názvov a najmä skutočností uvedených na pojednávaní.
Posledným menovaným spôsobom je spisovanie zápisnice priamo sudcom, formou odrážok, ktoré napokon súdny úradník prepíše do textovej podoby. Tento spôsob je absolútne netransparentný. Bráni totiž stranám v spore, aby sa do zápisnice zapísali ich námietky proti zneniu zápisnice, keďže sa o jej znení dozvedia, až po pojednávaní, keď im je zápisnica doručená.
Je pre mňa nepochopiteľné, že v dnešnej dobe, keď považujeme za bežné viesť denne videokonferencie cez internet alebo natočiť a zverejniť video, nie je náš štát schopný zabezpečiť audiovizuálne záznamy z diania v súdnych sieňach. Všade sa tlačí do popredia informatizácia spoločnosti, akurát súdna moc, je v tomto smere od macochy. Argument, že na súde nie sú ani poriadne počítače, a že na to jednoducho nie sú peniaze, mi z úst „počítačových expertov", akými sú (sme) právnici, vyznieva smiešne. Na zachovanie autenticity priebehu pojednávania nie je potrebné kupovať profesionálne vybavenie televízneho štúdia za tisícky eur. Súčasné ceny výpočtovej techniky potrebnej na vyhotovovanie audiovizuálnych záznamov z pojednávaní, by rozpočet ministerstva spravodlivosti ani poriadne nerozkývali. Aj lepšia webkamera by lepšie poslúžila na zaznamenanie pojednávania ako súčasne používané prostriedky.
Sudca, ako aj účastníci konania by takto získali istotu, že s audiovizuálnym záznamom nebude možné manipulovať a meniť ho. Súd preskúmavajúci vydané rozhodnutie sa zase bude môcť na vlastné oči a uši presvedčiť o tom ako prebiehalo pojednávanie. Pokladám za samozrejmosť, že s takýmito záznamami by sa nakladalo ako so zápisnicami v súdnom spise, a preto by neboli zverejňované súdom. To by však nebránilo jednej zo strán zverejniť záznam z pojednávania, ktorý by mala k dispozícií, pokiaľ by mala pocit, že pojednávanie neprebehlo v poriadku alebo bolo dokonca v rozpore s právnymi predpismi. Takáto možnosť by pôsobila výrazne preventívne na konanie sudcov vedúcich pojednávanie, keďže žiaden zo sudcov sa netúži stať hviezdou večerného spravodajstva alebo „frajerom na záver" v nejakej komerčnej televízii.
Záhadou pre mňa teda zostáva, prečo ani jeden minister spravodlivosti do dnešného dňa nezaviedol audiovizuálne záznamy z pojednávaní. Takto zostávajú nevhodné praktiky účastníkov súdneho pojednávania skryté pred zrakmi verejnosti a dôvera v slovenské súdy permanentne klesá.
