Turistika po slovensky - I.diel

Diel prvý - Tatry a súkromné penzióny   Nedávno som šiel vypomáhať pri inštalácii počítačovej siete v jednej firme. Cesta nás zaviala do našich veľhôr Tatier. Keďže nebolo možné ubytovanie v hoteli, kde sme inštalovali počítače a internet, rozhodli sme sa obehnúť niekoľko súkromných penziónov, a samozrejme vybrať taký, ktorý je prijateľný cenou a vybavením.   Šok prvý - ako sa dostať do penziónu, alebo otváracie hodiny v štýle - "keď prídem, budem tu"   Taký bol prvý náš dojem. Skoro na každom kroku nápis penzión, ubytovanie, voľné izby a podobne, avšak, ak ste vystúpili z auta a zazvonili pri vchode, nikto neotváral. A ak ste aj našli telefónne číslo na prevádzkovateľa, buď to nikto nezdvihol, alebo sa ozval Hugo - teda odkazovač. Asi po dvoch hodinách sme konečne našli jeden, kde nám aj otvorili.   Šok druhý - nemohli by ste ísť inde ? - viete, sezóna už skončila a boli by ste tu sami ....   Tak nejako znela otázka a odôvodnenie majiteľky otvoreného penziónu na našu požiadavku sa ubytovať, a teda jej dať zarobiť. Potom nasledovala tiráda o tom, koľko stojí kúrenie, prezliekanie postelí, aká je doba zlá, nuž a po tejto skvelej, asi polhodinovej antireklame na vlastné služby, otázka - čo mám len s vami robiť ? Mali sme dojem, že sme pani majiteľke spôsobili toľko starostí, že nás zažaluje za újmu na zdraví...A tak sme sa slušne poďakovali a odišli sme na prvú adresu zo zoznamu, ktorý nám majiteľka promptne napísala na zdrap papiera. Súdiac podľa jej šťastného výrazu, to boli asi všetko jej osobní nepriatelia.   Prvý úspech - našiel sa dobrodinec, ktorý bol taký láskavý, že nás ubytoval   Hneď na prvej adrese sme uspeli, lebo nám otvoril pán, ktorý chcel jednoducho zarobiť, teda naplniť cieľ, za ktorého dosiahnutím si zriadil penzión. Ochotne nám ukázal izby, vybavenie televízorom, satelitom, kuchynkou, malým bazénikom, proste paráda. Cena bola prijateľná a tak sme sa dohodli.   Šok tretí - bezplatný kurz prežitia na Sibíri /alebo naopak ? draho zaplatený ?/   Ubytovali sme sa, konečne osprchovali a sledovali nejaký nahlúply seriál, kým zaspíme. Okolo polnoci sme sa zobudili na strašnú zimu - radiátory studené, skusmo ani teplá voda netiekla a vnútorný teplomer ukazoval skoro desať stupňov v objekte !!! Keďže majiteľ a náš "dobrodinec" išiel spať domov /vôbec sa mi nedivím/, museli sme vydržať do rána. Keď prišiel pán majiteľ, na našu otázku, ako tam máme vydržať, sa zatváril pohoršene, ba priam zhnusene - či si vraj vieme spočítať, koľko stojí kúrenie takého objektu, a napokon, čo vlastne čakáme za osemsto korún poplatku za jednu noc. Výsledkom bol náš milý úsmev, zbalenie vecí a pokorný odchod do blízkeho hotela, kde síce chceli za noc skoro o štyri stovky viac, ale nemuseli sme sa obávať, že ráno budeme obíjať cencúle z našich dverí.   A náš záver ?   I z ďalších dní sme si iba potvrdili dojem, že Tatry sú síce krásne, a to aj po pohrome, ktorá ich postihla vo forme víchrice, avšak podnikatelia v Tatrách žijú ešte v ťažkej dobe kamennej, alebo socialistickej. Turisti sú pre nich v niektorých prípadoch príťažou, a sú doslova urazení, ak za svoje peniaze požadujú aspoň priemerné služby. V našich veľhorách platíte draho za všetko a všetkým. Jedným z paradoxov je aj to, že chcete parkovať pri hoteli, kde ste ubytovaní, a dovalí sa k vám chlapík, ktorý chce zaplatiť parkovné, lebo parkovisko je prenajaté súkromnej firme. A to už nehovoriac o tom, že sme našli aj parkovisko, kde strážca tvrdil, že platiť musia všetci, vrátane telesne postihnutých - vraj, on za ich zdravotné problémy nemôže.   Čo k tomu ešte dodať ? Hádam len to, že sa nemusíme diviť, prečo mnohí idú radšej na poľskú stranu Tatier, alebo rovno do Álp. Tam totiž vedia, ako si uctiť turistu.