Po pár dňoch vybrusovania tejto taktiky sme si oslovili aj výkrik „Oranžová!" - to je treba sa bez rozmyslu rozbehnúť, pretože sa blíži auto (a vy buď nie ste na prechode alebo máte červenú). Tento systém je už dokonalý natoľko, že miestni domorodci nás nasledujú, lebo vyzeráme skúsene a že poznáme už intervaly na tej-ktorej ulici. Trt ;)
Čo je však dôležitejšie, boli sme vo whiskárni. Okrem iných súčastí programu bola aj ochutnávka. Chalanko nám s pompou predstavil päť druhov whisky na ochutnanie, no potom nám oznámil, že vyberte si jednu. Tak ja ako správny Slovák som nastavil aj pohár, kde nikto nesedel, aby doň nalial. A on ako správny Škót si to všimol a nenalial. V každom prípade, byť v jednej miestnosti so 4680 fľašami whisky bol zážitok do konca života (tam by som sa chcel nachádzať, keď vyhlásia tretiu svetovú). Škóti sú inak veľmi pekní (sofistikovane: sympatickí) a milí ľudia, majú nádhernú krajinu a prírodu a pôvodne zachovaný ráz miest*. A prisťahovalcov je tam minimum. Presný opak (vyspelého) Anglicka. Nebyť tej strašnej kosy a kúsavého mrazu, je to nádherná krajina pre život.
*v Edinburghu ako hlavnom meste som nevidel ani jeden vežiak alebo presklené nákupné centrum, všetko to odsúvajú na perifériu. Ako keby celá Bratislava vyzerala ako Staré mesto.
Ovečky boli všade. Malé chlpaté gundže vlny ležiace na najkontrastnejších lúkach sveta, nonšalantne prežúvajúce trávu tak zelenú, že aj ja som na ňu dostal chuť. Nad nimi prelietavali moderné bojové stíhačky škótskych vzdušných síl, ktoré dotrénovali nad morom a ponad rozoklané pobrežie sa vracali na základňu. Na prvý pohľad veci bijúce do očí. Na druhý... patriace k sebe v harmónii, aká panuje len v Škótsku.
