Prišli sme, že chceme dvíhať železo. Slečna nám ukazuje terminál na online registráciu. Tak sa do toho púšťame. Prvý problém: mesačný poplatok 16£, ale poplatok za registráciu 20£. WTF? pýtam sa, slečna (krásna ako každá Angličanka) začne rozhadzovať rukami, že potrebujeme študentskú kartu, aby nám bolo toto nekresťanstvo odpustené.
S frajerským úsmevom vyťahujem moju NUS kartu (miestna mutácia ISICu), no ona sa len usmeje krivýma zubama, že toto nie môj krásny. Jemne sa zamračím, vyťahujem ISIC, no znova sa usmeje. Tentoraz už jej mám chuť urobiť v tých zuboch prievan. WTF druhýkrát.
Problémom bolo, že na mojich kartách nebolo slovíčko EXTRA (aké prekvapenie). Po zisťovaní, že vybavenie stojí ďalších 11£ a klasický problém bohviekedytákartapríde ani nespomínam. Tak že ok, zaplatím administratívny poplatok, ktorý je väčší ako mesačné členstvo, veď je to logické, nie?
- „Kde môžem zaplatiť?"
- „Na internete", dostane sa mi odpovede.
- „A nemôžem tu cash alebo kreditkou?"
- (slečna nádherne krúti hlavou, opäť sa ma zmocňuje ten pocit)
Tak idem k terminálu, prekúšem sa registračnými údajmi typu zadajte svoje anglické telefónne číslo (ktoré nemám) a dôjdem ku spôsobe platby. Zadajte info o vašom Direct Debit. WTF? tretíkrát a naposledy. V skratke, ide o príkaz na inkaso a tušíte správne, treba k nemu mať anglický bankový účet. Chcem hovoriť s manažérom, no ten mi zopakuje to isté, len 4x povie krásnym prízvukom I´m sooooo sorry. Trhni si ty puk.
Výsledok? Boli sme tam asi piati. Namiesto 250 libier, čo mohli zarobiť, nedostali nič, pretože platiť 20£ administratívne poplatky sa nám zdalo choré. Neskôr sme sa dvaja rozhodli ísť do toho a mohli zarobiť aspoň 100£, no keďže nemáme účty v anglickej banke, dostanú 0£.
Tomu hovorím biznis vo vyspelej krajine (zázrakov). Hlavne, že majú svoju nádhernú posilňovňu dvesto metrov od školy s tisícami zahraničných študentov.
