Vopred upozorňujem, že cieľom môjho článku nie je meniť nikoho presvedčenie ani zaužívané pravidlá. Každý má právo na vlastný názor a vieru, čomu chce veriť a čo odmietne. To je vlastne podstata slobody. Ja vám iba predostriem môj pohľad na veci, ktoré v bežnom živote a rozhovore používame nespočetnekrát: osud, náhoda a šťastie. Väčšinu z vás môj názor na túto problematiku asi nenadchne, ak teda nerozmýšľate podobne.
Náhoda a osud
Mnohokrát počúvame rozhovory typu: "To je náhoda, že som ťa stretol." Alebo: "Toľko rokov sme sa nevideli a zbadala som ho na dovolenke. Tam sme sa aj dali dokopy a po príchode sme sa zobrali. To je osud!"
Verte či nie, to je blbosť. Náhoda, respektíve osud, je len zjednodušené pomenovanie toho, keď dvaja ľudia (dajme tomu, ktorí sa nepoznajú) robia veci tak, ako musia alebo ako ich práve napadne a ich činnosti alebo činy sa prekrížia v konkrétnom čase. Skúsme si to ukázať na jednoduchom príklade:
Je to, ako keď si pri telefonovaní z nudy kreslíte čiary na papier. Povedzme dve - reprezentujúce dva rozdielne ľudské životy. Ako ste ich kreslili, v určitom bode sa preťali. Tento vopred neurčitý bod niekto volá náhoda (osud), ale v skutočnosti je tam preto, že v danom čase ste viedli ruku tým smerom, v inom čase zase opačným. To, že sa preťali, je len výsledok vašich činov, čo s náhodnosťou nemá nič spoločné.
Poďme do praxe: stretnete sa so spolužiakom zo základnej školy po tridsiatich rokoch v hypermarkete. Je to náhoda? Nie! Vy ste išli po práci na nákup, on len v okolí niečo vybavoval a bol pri tom smädný, tak si šiel kúpiť niečo na pitie. Každý má svoj život (čiaru) a žije ho tak, ako najlepšie vie. To, že sa nám občas pretnú, je len prirodzený chod sveta.
Šťastie
Šťastie je obdobná záležitosť. Napríklad keď tam, kde ste stáli pred dvoma sekundami padne starý stĺp elektrického vedenia. Napadne vás: "Mal som strašné šťastie!" A pri opakovaní tejto historky svojmu okoliu toto "šťastie" zaručene spomeniete. Alebo vám povie váš poslucháč: "Ty máš teda šťastie." V skutočnosti je to len súhra osobnostno-motivovaných pohnútok proti (v tomto prípade) prírodným zákonom. Vy ste niekde stáli a na niečo ste sa pozerali. Nevideli ste dobre, tak ste odstúpili o dva metre. Práve vtedy sa drevený stĺp, ktorého materiálny rozklad trval nespočetné roky, zlomil a padol tým smerom, ktorým ho potiahla gravitácia. Keby ste sa nepohli, ľudia by povedali, že ste mali smolu. A kolotoč sa môže krútiť odznova.
Alebo človek si podá v stávkovej kancelárii tiket na loto. Pri žrebovaní vylosovali všetky jeho čísla a on vyhral rozprávkové bohatstvo. Je to náhoda? Osud? Šťastie? Ani jedno. Čísla si vybral preto, lebo sú jeho obľúbené (nechcem použiť slovo šťastné). Alebo nad tým nerozmýšľal, prípadne mu ich určil stroj. A v žrebovaní vybral žrebovací prístroj dané čísla len a len preto, že akurát prechádzali okolo vzduchového ventilu, ktorý ich nasiakol a poslal moderátorke.
Z praktického hľadiska je ale pochopiteľné, že ľudia používajú slová ako náhoda, šťastie a osud. Je to podstatne kratšie a krajšie označenie podobných udalostí, ako keby ste hovorili človeku o osobnostno-motivovaných pohnútkach v korelácii s prírodnými zákonmi. Netreba však zabúdať, že za týmito označeniami je v skutočnosti logicky vysvetliteľný proces. Aby sme neustálym používaním slov "náhoda" a "osud" nezačali veriť niečomu, čo v skutočnosti neexistuje.
Chápem, že tento výklad mnohých pobúri a v diskusii mi to jasne dajú najavo. Podľa mňa ide o rovnaký paradox, ako s cirkvou a vierou. Mnohí veriaci sa budú biť do pŕs a podnikať križiacke výpravy proti kacírom v duchu niečoho, čoho existenciu nemôžu nijakým faktografickým spôsobom dokázať. Veľa ľudí jednoducho pokladá svoju existenciu za krajšiu, keď majú pocit, že je v nej niečo éterické alebo nadpozemské, čo usmerňuje naše činy a životy. Preto hovorím, že je to vec názoru a neukrižujte ma prosím vás za to.
