Vošli sme a teta mu oznámila, že si musí predĺžiť platnosť preukazu. Šesťdesiatšesť centov. Ale že to ona nerobí, musí o poschodie nižšie. Mimochodom, tam sedí rovnaká teta za rovnakým počítačom, ale budiž, tá prešla špeciálnym školením ťuknutia do políčka "predĺžiť planosť" na monitore.
Kým kamarát obťažuje byrokratický aparát knižnice, ja sa prihlasujem do Matrixu. Teta mi dá lístok od skrinky, kde si mám zložiť veci. Mám imidžovú aktovku od mojej priateľky, v nej notebook, desiata a knižky.
Pýtam sa: "Môžem si zložiť veci na stôl a potom ju tam odniesť?"
Teta rázne vykukne spod okuliarov: "Nie! Musíte si odložiť veci do skrinky a potom si z nej odniesť veci k stolu."
"Prečo?" pýtam sa. Logike uvedeného zaužívaného pracovného postupu nerozumiem.
"Mohli by ste si do tašky vložiť jeden zo študijných materiálov," oznamuje mi zamestnankyňa s tónom, že niečo tu sa niečo také stáva bežne, ako vražda v Bronxe. Cítim, ako pod pultom zviera spúšť upilovanej brokovnice, čo mi mieri na koleno.
"Tak dobre, ďakujem vám pekne," úctivo sa poďakujem, tak ma to doma učili. Podídem k skrinke. To si robíte srandu, pomyslím si. Skriňová alebo skôr "skrinková" stena vyzerá, že si do nej ukladali svoje topánky ešte účastníci zjazdu ÚVKSS. A veľkosťou by ju tromfla pomaly aj bezpečnostná schránka v banke. Ale ja mám notebook a aktovku predsa. Nevadí. V tetrise som vždy vynikal, tak nakoniec sa mi to podarilo. Rázujem si to k po druhý raz k pultu, v rukách držím notebook, napájací kábel, fľašu čistej vody a ekonomický časopis, ktorý pravidelne odoberám.
"No to snáď nemyslíte vážne!" vybehne na mňa pani, kútik u oka jej poskakuje, prst na spúšti asi rovnako. Mierne ustúpim od výklenku v stole. Hrám nevedomého študenta a čakám vysvetlenie.
"Hádam si nechcete zobrať tú vodu do knižnice?"
"A to sa nemôže?"
Tete vybieha pena z úst (teda aspoň v mojich predstavách, ona sa snaží ovládať, všetka česť, ja som bol vždy tvrdý oriešok. Mama vraveli.).
"Veď by ste mohli obliať stránky!" Uvedomujem si moju nerozvážnosť. A to som chcel ten časopis pôvodne ukradnúť. Teta ale pokračuje: "Dajte si ju do skrinky, môžete sa chodiť priebežne napiť."
S vďačným pocitom odchádzam. Pozerám na ostatných, oni na mňa. V očiach majú utrápený výraz. Im asi nebolo dovolené dodržiavať pitný režim, kým odtiaľto neodídu nadobro.
Vraciam sa do priestoru pod tabuľkou "Udržujte ticho, vypnite si mobilné telefóny." Spomeniem si na môj časopis a na fakt, že som v časopiseckej študovni. Prídem za tetou, z dobrého úmyslu jej oznamujem, že mám vlastnú študijnú pomôcku. Tá prevráti očami.
"Také by ste si sem nemali nosiť." Pozerá na mňa, či si to nerozmyslím. Ja na ňu, že nie. Opäť urobí okruh zreničkami po strope, z ľavého dolného do pravého horného.
"Tak dobre, vyplňte toto."
...
Prídem ku stolu, kamarát už sedí vedľa a frfle. Pýtam sa, čo sa deje. On, že čaká v poradí na časopis, ktorý si musí prečítať. V dobrom úmysle idem za tetou, že kolegovi pomôžem.
"Prepáčte, z tých výtlačkov máte len po jednom kuse?"
"Áno."
"Ehm, ale to je trochu problém, pretože každý študent si musí týždeň čo týždeň čítať články a pripravovať sa na hodinu. A nás je tristopäťdesiat. Približne."
Knihovníčka sa zamyslí, hľadá riešenie, mračí sa. Zrazu sa jej v tvári vyjasní a oznámi mi: "Máme len jeden."
"Ďakujem pekne," vravím úctivo. Sadám si za stôl, otváram notebook a naťukám blog.sme.sk Stránka sa nedá zobraziť. Hmm, wifi funguje, heslo mám. Ďalší spolužiak si to všimne a oznámi mi: "Uzavreli internetový okruh v knižnici, heslo je desať trojok." Razom som pochopil. Veľa študentov ťahá cez prednášky filmy rýchlosťou 10kb/s. Zamestnankyniam to znemožňovalo prácu. O akú ide, to už neviem špecifikovať. Ťukám do klávesnice 3333333333 a pripájam sa. Spolužiak dostáva do rúk prvý z štyroch časopisov. Otvára ho a vypadnú mu strany. Už mi to ani smiešne nepríde.
