Milióny plamienkov…

Nostalgický čas… Možno tým, že sa začal november. Možno počasím, ktoré sa zo dňa na deň mení ako čas na hodinkách.

Večerná prechádzka mestom bola iná… Hlavne, keď som prechádzal okolo cintorína na ktorom bolo veľa plamienkov. Miesta, kde naši milovaní odpočívajú v pokoji. V hlave sa nám vynárajú spomienky, úsmevné príhody, tváre, ktoré si pamätáme, keď boli s nami tu na Zemi. Spomienky zostávajú navždy. Smrť čaká na každého jedného z nás. Na niekoho skôr, na iného neskôr.

Pamiatka zosnulých by nemala byť len o kvetoch, zapálených sviečkach ale o spomienke na tých, ktorí sa na nás pozerajú z neba. Na tých, ktorí už nie sú medzi nami…

A tak aj ja spomínam na moju veľkú rodinu, nielen biologickú ale aj tú, ktorú som mal česť spoznať pri svojej práci v zdravotníckych zariadeniach v ktorých som pracoval. Posielam do neba: Spomíname a nikdy nezabudneme!