Zameriavate sa na veľké veci, ktoré sa vám stali a prežili ste ich? Alebo sa dokážete tešiť i s maličkostí každodenného života? Ponúkam Vám pohľad študenta, ktorý praxuje v nemocnici…
Dnes som bol na praxi. So šatní sme sa pobrali na oddelenie, ktoré nebudem menovať. Po príchode sme si rozdelili izby, hospitalizovaní boli chodiaci pacienti, tí ktorí potrebovali menší dohľad a pomoc. Moja izba bola špecifická. Pri vstupe do izby pozorujem medzi posteľami zástenu. Neveští to nič dobré… Overujem situáciu. Exitus? (mŕtvy pacient, väčšinou sa zásteny používajú v tomto prípade, ak pacient musí po prejavení istých známok smrti ležať na posteli 2 hodiny na oddelení). Pod oknom sedí na posteli staršia pani, mierne dezorientovaná. Nadväzujem komunikáciu, pani je dezorientovaná. Pýtam sa, kedy prišla na oddelenie odpovedá mi: „ No, dnes je streda…, prišla som pondelok.“
Pri vstupe do izby na posteli č. 1 je pani v zlom zdravotnom stave. Terminálne štádium (konečné). Pani má zavedenú nazogastrickú sondu, cez ktorú prijíma potravu a permanentný katéter, ktorý odvádza do zberného sáčku moč. Nadáva sa tomu aj že „inkontinencia“ ak pacientovi samovoľne uniká moč alebo stolica. Vtedy sa zavádzajú permanentné katétre a pacienti majú plienky. Pani nekomunikuje, je po vážnej operácii mozgu + ďalšie pridružené ochorenia, 59 ročná. Plne odkázaná na pomoc zdravotníckeho personálu, ktorý jej poskytuje starostlivosť. Pacientku počas času, ktorý sme na oddelení pravidelne polohujeme, odsávame hlieny, podávame stravu cez sondu. Pozorujeme a cítime utrpenie. To, ktoré „bežný človek“ nevníma, pokiaľ sa ho priamo či jeho blízkého nedotýka. Utrpenie, ktoré mala táto pacientka bolo určite veľké. No snahou každého zdravotníka bolo jej to utrpenie zmierňovať. Podporovať ju nielen kvalitnou ošetrovateľskou starostlivosťou ale i vľúdnym slovom a dotykom.
Na chodbe nás obchádza sanitár, ktorý na nosidlách vezie telo zabalené v plachte. Pacient s JISky (Jednotky intenzívnej starostlivosti) svoj život a púť na tomto svete ukončil. Pre neho úľava od bolestí, pre jeho rodinu a príbuzných veľká strata. A tu si uvedomujem, že život si treba vážiť. Nielen veľké veci, ktoré sa dejú v našich životoch. Treba byť vďačný a tešiť sa z maličkostí, pretože keď sa nazbierajú maličkosti, dokážeme s nich poskladať veľkú mozaiku zážitkov, skúseností a spomienok. Prax sa nám pomaly končí, ideme si pre zošity a opäť vidíme sanitára, ako vezie na nosidlách ďalšie telo. Život je dar, treba si ho vážiť a žiť tak, ako keby zajtra sa skončil. Žiť a prežívať radosť a pekné veci s ľuďmi, ktorých máme radi. A nakonci budeme môcť poskadať veľkú mozaiku krásnych chvíľ a zážitkov, ktoré sme zažili a povieme si, že život za to stál !
