„ Minulý týždeň som išla na autobus. Čakala som na zastávke, keď sa mi zatočila hlava.
Mala som nízky tlak a tak som sa zviezla na zem. Po chvíľke sa mi spustila s nosa tiecť krv. Zlakla som sa a tak som chcela ísť troška ďalej od zastávky a tak som sa oprela o múr herne, ktorá bola poďaleč. A reakcia ľudí, ktorí boli okolo? „Peťko, nikdy som sa tak nehanbila… “ dodáva smutným hlasom…
Tí ľudia pozerali na mňa, ako na opilú, ktorá padla a tečie jej z nosa krv…
Dokonca aj s tej herne o ktorej stenu som sa opierala vyšla čašníčka a pozerala na mňa ako na opilca. Pritom som bola slušne oblečená, ešte aj notebook som mala v ruke, ktorý som niesla so školy. Držala som si servítok na nose a snažila som ju poprosiť o pomoc…. Ignorovala ma, čo sa bude ona rozprávať s „ožratou sockou“? Nikto mi neposkytol pomoc, všetci sa pozerali no nenašiel sa nikto, kto by sa ma aspoň opýtal, čo sa mi stalo.
Čo som jej mal nato povedať?
Že ľudia sú voči sebe benevolentní?
Že nás nezaujíma, keď niekomu na ulici ide o život a každí sa len prizerá, mysliac si, že ten človek, ktorý potrebuje pomoc je ožratý?
Ako by sa zachovali tí, ktorí naňu hladeli keby tam je niekto ich príbuzný?
Prečo máme stále predsudky?
Prečo si navzájom nepomáhame?
Je to také jednoduché a tak humánne… Nikdy nevieme, komu môžeme aspoň pristavením sa a opýtaním sa, či môžeme nejako pomôcť zachrániť život…
