Dnes praxujem na neurológii. O 7,00 hod. nastupujeme na oddelenie, zapájame sa do aktivít, ktoré aktuálne prebiehajú na oddelení. Ráno patrí ako bežne hygiene – chodiaci pacienti si hygienickú starostlivosť zabezpečujú a menežujú sami – na zdravotníkov sa obracajú pacienti, ktorí majú s úkonmy nejaké problémy alebo nedokážu sa o seba postarať vôbec.
Dnes máme oddelenie celkom fajn, na zadných izbách sú sebestační pacienti, prvé dve, tri izby sú pacientky, ktoré potrebujú našu pomoc. Vymieňame plienky, umývame, češeme vlasy, prípadne vymieňame osobnú či posteľnú bielizeň.
Na druhej izbe sú staršie pacientky, pani pri dverách je tichá, má svoj svet, teší sa, dnes ju prepúšťajú domov… Pani v strede, na prvý pohľad veľká nezbedníčka, ktorá si čas kráti vytrhávaním infúznej hadičky s ruky. Teda presnejšie s ihly, ktorú jej zavádzali dnes ráno, tá, čo bola v noci to nevydržala. Pani vedľa je zhovorčivá, orientovaná a hneď sa dáva s nami do reči.
„ Vy ste tu boli mladý pán aj pred Vianocami, že??“ – prihovára sa mi.
„ Nie, asi ste si ma s niekým pomýlili“ – odpovedám
„ Pozrite na babku, jaká to je nezbedníčka, furt volačo zlé robí“ – sťažuje sa nám útla pani pod oknom a dodáva, že najhoršie to bolo v noci, keď bola „baba“ dezorientovaná a chcela sestričkám utiecť domov.
Práca na oddelení je nárazová, po rannej toalete sme merali a zaznamenávali do dokumentácie nameraný krvný tlak, pomáhali kŕmiť pacientov, ktorí sa nedokážu napapať sami, aplikovali inzulíny, vitamíny i. m.
Máme nachystanú terapiu – infúzie na ráno a tak ideme po jednotlivých izbách a roznášame infúzie na stojany. Na druhej izbe nás privíta pacientka pod oknom:
„ No kuknite, jak malé decko, zas rozlála ten pohár na seba! – nárečovo nám oznamuje pani, ktorá je ako ona povedala „strážny anjel“ babke čo je na izbe v strede. Pacientka je obliata od čaju, pohotovo meníme plachtu aj jej pyžamo, dávame jej fľašku so susáčikom, aby sa neobliala, inštruujeme, ako treba piť, aby voda tiekla.
Pani sa usmieva a po chvíľke povie:
„ Jaj deti moje, ja som ťahala keď som bola mladá, teraz som už stará a už sa mi nepatrí, aby som ťahala“ – neskôr nám hovorí, že v mladosti fajčila aj dve krabičky za deň.
Pani pod oknom nás pozorne počúva a dodáva, no vidíš, už vtedy si bola jaká zlá! Jak malé decko!
Malé deti – niekedy sa prirovnávajú aj starí ľudia k deťom, ale k takým veľkým s vysokým vekom. Udivujú a překvapuju nás svojím správaním, ktoré je vo väčšine pripadov ovplyvnené stareckou demenciou, alzhaimerom… Chorobami, ktoré menia človeka na nepoznanie. Dôležité je to, aby sme ich za to ich niekedy nepochopiteľné správanie neodsudzovali a mali ich stále radi a stáli pri nich. Nikdy nevieme, ako skončíme na tom my a potešíme sa každej dobrej osobe, ktorá nám podá ruku a pocítime to krásne teplo – teplo ľudskej lásky.
