V tom na Jej osí driek siahla čiasi ruka. Mužská ruka, pod ukazovákom poznačená ružovkastou, zakrivenou, asi palcovou jazvou. Nestrhla sa, nebála sa ho, vedela, že je to On. Nespustili oči z pomaly narastajúceho slnka, ktoré postupne žltlo a žltlo, až nadobudlo farbu púpavy. Objal Ju okolo pása, Ona sa k Nemu pritúlila a sklonila hlavu na Jeho plece. Nepovedali ani slovo, báli sa i hlasnejšie dýchnuť, aby nenarušili posvätnosť chvíle. Boli to dve telá, majúce jedinú dušu. Obaja cítili to slastné, neopísateľne krásne, nekonečné teplo, rozlievajúce sa po celom tele z miesta, ktoré bilo pre toho druhého. Slnko už bolo vysoko a On si Ju pritisol na hruď. Pozrel do Jej mäkkých hnedých očí, hlbokých ako studničky, ktoré keby mohli rozprávať, riekli by len: "Milujem Ťa!" Zatvorila oči, jemne zaklonila hlavu, On sa k Nej nahol, tiež zavrel oči a ich pery splynuli. Bol to nekonečný bozk, bozk neopakovateľný, bozk výnimočný, bozk anjelský. Ona bola anjelom krásy a lásky, On bol Jej anjelom strážnym...
1-Sen
Vietor sa preháňal nekonečnou rovinou. Hral sa s opadaným lístí, hrajúcim farbami jesene. Červené a žlté listy sa vo vzduchu naháňali ako neposlušné motýle. Jemný vánok pohládzal zelenu, rannou rosou pokrytú trávnatú pokrývku. V každe striebristej kvapôčke rosy rodili sa prvé lúče vychádzajúceho slnka. Ranný vetrík pohrával sa Jej s vlasmi. Tými nádherne hebkými, mierne vlnitými, krásnymi dlhými hrdzavými vlasmi, zakrývajúcimi celý chrbát až po štíhly, dokonalý driek. Vietor sa maznal so záhybmi Jej bielych šiat, bielych ako čerstvo napadnutý, prvý novembrový sneh. Vyzerala ako anjel. Bola anjel. Anjelsky krásna, stála uprostred panenskej prírody, hľadiac na nezabudnuteľný východ slnka. Slnko, darca života, nesmelo vykúkalo spoza horizontu a ožarovalo okolie svojimi mladými, červenými lúčmi.
