Iste sa už každému stalo, že si niekedy niečo zabudol. Musím sa priznať, ja osobne som človek pomerne roztržitý a na mnohé maličkosti zábudlivý. Poviete si, pokiaľ ide len o nepodstatné maličkosti, tak sa v podstate nič vážne nestalo a zakrátko sa vaša zábudlivosť obráti či už v súkromí alebo v spoločnosti na žart. Takéto situácie zažívam na vysokej škole aj mimo nej pomerne často a môžem pokojne povedať, že takéto udalosti sú naozaj zdrojom neskutočnej zábavy.
Osobne som sa ale zvykol neuvážene chváliť tým, že som v živote nikdy nezabudol nič, čo bolo pre mňa v danom momente naozaj podstatné. Avšak, ako sa hovorí, prišiel na psa (v tomto prípade na mňa) mráz a predvčerom som tieto svoje trúfalé slová trpko ľutoval. Tentokrát som totiž nezabudol maličkosť, ale rovno peňažeňku s kompletnými dokladmi. Na svoju smolu som to zistil až neskoro večer a aj keď som prinajmenšom tušil, kde mám dané veci hľadať, mal som pokračujúcu smolu. Univerzitný bufet bol už totiž zatvorený a ja som cestou na internát začal dosť zúfalo preratávať, koľko ma bude stáť vydanie nových dokladov a kreditnej karty. Asi vám nemusím zdôrazňovať, že som sa len tak odhadom dopátral k dosť zaujímavej sume, ktorú by som veru vedel využiť na oveľa zaujímavejšie a záslužnejšie ciele, než nové doklady.
O to viac som bol prekvapený, keď mi spolubývajúci z internátu onámil, že kým som bol preč, niekto pre neho (a popravde aj pre mňa) úplne neznámy ma hľadal na izbe s odkazom, že som si niečo zabudol v bufete. V tej chvíli mi bolo viac ako jasné, že moje doklady s peňažeňkou sa pravdepodobne dostali do rúk naozaj čestného človeka, čo ma prirodzene potešilo.
Ešte väčšie prekvapenie ma čakalo na druhý deň ráno, keď som si bol dané veci vyzdvihnúť. Ako som sa totiž dozvedel, moje osobné veci našla pani, pracujúca v bufete a moje stratené doklady s peňažeňkou ju trápili natoľko, že poslala svojho známeho hľadať ma na internát.
Vzhľadom na to, že o dnešnej spoločnosti nemám práve najlepšiu mienku, považoval som za zázrak už to, že som peňažeňku a doklady vôbec našiel, pričom v nej nechýbal ani cent. O to viac si vážim to, že si dotyčná pani dala ešte tú námahu, aby ma s pomocou známeho vyhľadala a upozornila na to, že som si svojou roztržitosťou takmer spôsobil obrovské problémy.
Prirodzene, že som bol tejto pani mimoriadne vďačný, vlastná zvedavosť ma však nútila opýtať sa jej, prečo si vlastne dávala ešte tú, pre ňu danlivo zbytočnú námahu a šla ma hľadať, veď bolo, aspoň z môjho pohľadu úplne jasné, že sa v danom bufete zastavím aj sám. Odpovedala mi, že ju veľmi trápilo, keď si predstavila, ako sa asi musím cítiť a v akom strese momentálne som, navyše pravdepodobne úplne bez peňazí.
Jej odpoveď ma len utvrdila v názore, že ešte i dne existujú medzi nami skutočne čestní a empatickí ľudia, ktorí sa vedia celkom prirodzene vžiť do situácie iných ľudí a ktorým ich svedomie nedovolí privlastniť si nič čo im nepatrí, aj keby z toho mohli mať osobný prospech.
Veľmi si vážim tento jej skutok a aj touto cestou by som rád vyjadril svoju úprimnú vďaku.
