Keď zomrie rukou vraha známy človek ako Ernest Valko, záujem médií a širokej verejnosti je prirodzený. Tiež je pochopiteľné, že novinári, analytici, ale aj ľudia na uliciach splietajú rôzne teórie o motíve vraždy. Podobné úvahy, ako aj tento text, majú zásadnú chybu: v čase keď vznikajú, môže byť všetko úplne inak, ako sa na prvý pohľad zdá.
Nech Ernest Valko pracoval na akokoľvek závažných prípadoch a nech bol jeho súkromný život akokoľvek (ne)kontroverzný, v tejto chvíli nemožno vylúčiť ani to, že motív vraždy bol mrazivo banálny (afekt, zlodej vyrušený pri lúpeži a podobne) a ani to, že v pozadí stoja chladnokrvní objednávatelia a v ich zastúpení konal profesionálny vrah.
Prvým ocenenia hodným činom od nástupu ministra Daniela Lipšica a policajného prezidenta Jaroslava Spišiaka je zachovávania mlčanlivosti. Silentio je v tejto chvíli múdre. Po prvé preto, lebo nekomplikuje vyšetrovanie. Po druhé sugestívne nepripravuje verejnosť na žiaden z dvoch základných motívov - "náhoda", objednávka.
Vyjadrenia politikov a bezpečnostných expertov, spomienky priateľov a články novinárov nehovoria len o Ernestovi Valkovi, ale aj o ich autoroch. To, čo hovoria o zavraždenom advokátovi, sa až priveľmi ponáša na posmrtnú hagiografiu, založenú na tvrdení, že Ernest Valko bol advokátom verejného záujmu. Isteže. Treba však jedným dychom dodať, že to nerobil pod vlajkou Armády spásy, ale advokátskej kancelárie Valko & partners. Bez tohto doplnenia je totiž implicitne preferovaná verzia, že bol zavraždený na objednávku. Na prvý pohľad to neprekáža, no v prípade preukázania inej verzie môžu nastať prinajmenšom rozpaky.
V tomto bode sa dostávame k druhému plánu spomienok na Ernesta Valka: vedomé či nevedomé posolstvá o ich autoroch. Ernest Valko bol nepochybne dobrý právnik, charizmatický človek a prispel k budovaniu právneho štátu. Viacerí z tých, čo naňho spomínajú, sa však chcú z nejakého dôvodu verejne prezentovať ako blízki priatelia zavraždeného advokáta. Čím viac po tom túžia, tým väčšmi to preháňajú s horlivosťou pri vnášaní hagiografických prvkov do hodnotiacich úsudkov o zavraždenom advokátovi. Akoby hovorili: Aj ja som sa dotkol/dotkla svätca. V tomto smere je azda najväčším extrémom článok, ktorý napísala publicistka Ľuba Lesná. Pri všetkej úcte k jej i iným citom, takto prejavovaný žiaľ nemá nič spoločné s dôstojnou pietou. Je to gýč. Hysterický a obscénny.
Ernest Vlako nemal zahynúť rukou vraha. Keď už sa to však stalo, zaslúži si dôstojnú pietu.
