Môj syn má veľmi rád psíkov a zvieratká celkovo. Pavúky už má vyčíhané, pravidelne sú skúmané. Na balkóne majú svoje stabilné miesto. Priestor majú pestrý. Z gaštanov, ktoré húfne nosíme domov, bude mušiek, chrobákov neúrekom...
Jeseň je v plnom prúde, deti sa jašia, lietajú vonku. Naháňajú stromy pagaštanov v Sade Janka Kráľa, potrebujeme hnedých plodov plné vrecia, budeme majstrovať. Vytvoríme postavičky - zvieratká a pripravovať pokrmy. Gaštany sa roztriedia. Časť sa dostala do téglikov rôznych veľkostí, predstavujú rozmanité zmrzliny.
Ale postavičky, obľúbení sú psíci. Ostro sledované pri prechádzke, u susedov, známych... Domov chodíme s otázkami, kedy budeme mať psíka, kedy si ho budeme môcť vybrať...
Ťažko sa mi vysvetľuje, že mať psíka, je obrovská zodpovednosť. Pes je živá bytosť, ktorá vyžaduje veľa pozornosti, starostlivosti. Malé deti vedia dať veľa lásky a pozornosti, ale zodpovednosti sa učia postupne. Snažím sa vysvetľovať, že je to krásny vzťah, ale na celý život, aspoň ten psí.
Skúsenosť je to krásna, mať havka, chodiť s ním na prechádzky, tráviť s ním čas. Psia duša je veľká, nekonečná oddanosť, bezhraničná láska. Ale aj na túto lásku treba vyzrieť, zaslúžiť si ju, treba sa vedieť obetovať, prispôsobiť, psíka trénovať.
Pes nie je kratochvíľa, ktorá keď omrzí, odložíme. Nie je to hračka, ktorú založím do poličky. Už ma nebaví sa starať, dám preč, odnesiem do útulku... Tak by to nemalo fungovať, treba zabojovať, nevzdávať sa. Je to podobné ako manželstvo, v dobrom aj zlom... Treba sa vedieť zaprieť.
Každý si to musí vyhodnotiť sám, či havkáča prijme k sebe. Tiež som mala túto skúsenosť, je na nezaplatenie. Pre deti je to učenie k zodpovednosti, krok po kroku.
Kto chce psíka, mal by si vyskúšať venčenie, trávenie času so zvieratkom. Boli sme v Útulku Slobody zvierat, deti si môžu spolu s rodičmi požičať psíka. Absolvovať prechádzku. Títo odložení havkovia sú radi každej pozornosti. Výbeh tvorí neoddeliteľnú súčasť psieho života, na to musíme myslieť, keď chceme psieho kamoša. Byť zavretí celý deň v byte, byť uviazaní na reťazi, je utrpením pre zviera. Psa si zadovážme, iba ak máme čas, ktorý mu môžeme úprimne venovať, nebudeme si ho ukrajovať iba v odrobinách..
Môj syn sa zatiaľ uspokojil so psíkom plyšovým, kamarát do postele. Čaká na neho, tam, kde ho uloží. A psieho kamoša môže chodiť venčiť do útulku, naučí sa, ako sa starať o živého tvora, nemú tvár. Už teraz máme kopu krásnych zážitkov...
Títo útulkáči sa tešia každej pozornosti, život sa s nimi nemaznal. Dnes som videla, koľko dobrých ľudí sa zišlo v Slobode zvierat, priniesli dobroty, darčeky a išli tráviť svoj čas zmysluplne. Myslím tým, dať kúsok zo seba pre iného, pomôcť nezištne. Na základe preukazov na venčenie bolo možné odsledovať, že mnohí sú pravidelní návštevníci útulku. To je príklad, ktorí sa oplatí nasledovať. Ľudskosť treba rozvíjať v sebe aj v deťoch. Priateľstvo v rôznych podobách je balzamom pre dušu... Lebo človek nemá byť len ostrovom sám pre seba, veď to poznáte...
