Neviem, či ste sa niekedy zamýšľali nad dušou takého obyčajného Slováka. Nad tým, akí vlastne sme. Aká by bola karikatúra takého typického Slováka? Politika nás väčšinou netrápi, ekonomickej problematike až tak nerozumieme (ale to Slovákovi nesmiete povedať:), o historických udalostiach národa nemáme ani šajnu. Nadávame ráno, keď ideme do práce, nadávame, keď sa nás niekto pýta, ako sa máme. Nadávame na suseda, lebo ten hajzel má zase nové auto. Nadávame na politikov, ale keď niečo máme spraviť, tak na to s.. kašleme. Chceme mestá bez developerov v centrách, ale k referendám (ak vôbec sú) ani nejdeme. Netrápi nás to, ale nadávame. Akceptujeme hulvátskeho politika, ktorý nadáva Maďarom, a kryje len svoje kšefty. O čo horšie, je to obyčajný zbabelec, lebo nadáva aj žene. Idiot. Každý z nás o tom vie. Chceme čistú prírodu, ale pokojne v lese vyhodíme plechovku od piva. A keby len tú. Odsudzujeme náckov, ale nikto verejne nevystúpi. Nadávame na okolie, ale iba málokto niečo spraví. Ak vidíme niekoho na ulici, kto potrebuje pomoc, radšej ho obídeme. Veď: kdyby něco... Sme večne nespokojný národ (čo je ale občas dobré). Nevieme ani, čo by sme ponúkli zahraničnému turistovi. Najviac tak Tatry... Aj tie sú drahé jak šľak. A tie služby? Ani nehovorme.
Naša história sa začína v roku 863 alebo niekde tam. Vznikom nejakej Veľkej Moravy. Cyrilom a Metodom. A potom dlho, dlho nič. Až potom nejaký Štúr a jeho kámoši. Medzi tým 800 rokov prázdna. A potom? Ďalšie prázdno. Diera. Nejaká prvá svetová, prvá ČSR. Potom druhá, niektorí si spomenú aj na SNP (hejSlováci najmä na Slovenský štát). Potom komunizmus... Aký komunizmus, žeby socializmus? Tam kde pár nadšencov dokázalo dlhé roky odolávať moci? Vieme si spomenúť vôbec na osobnosti boja proti komunizmu? Nemyslím Havla, ani tých, čo boli na pódiach. Myslím tých, ktorí trpeli. Trpeli kvôli slobode. Vieme toho o sebe až príliš málo. Socializmus máme zakorenený v duši. Závidíme iným národom, ktoré si pripomínajú svoju niekoľko storočnú históriu, štátne sviatky a tak.
Pre absolútnu väčšinu z nás spoločný štát s Maďarskom (Uhorskom) predstavuje len storočia maďarizácie. Nič viac. Áno, boli tu isté historické súvislosti, ale tie nechcem a ani nebudem teraz rozoberať. Na to, že sme v tomto štáte pôsobili cez 900 rokov, vieme vôbec, kto tu panoval? Samozrejme okrem Korvína, Márie Terézie, a Františka Jozefa? Vieme vôbec niečo?
Poznáme vlastnú históriu? Alebo sme niekde v kútiku duše maličkí ľudia, ktorí len čakajú, že ich bude niekto viesť? A keď po x-rokoch zistíme, že nás vedie človek, ktorý tu nemá byť, dáme tam iného? To, že nedemonštrujeme každú chvíľu na námestiach (Francúzi by vedeli hovoriť), je možno niekedy dobré. Vieme prekúsnuť ekonomické reformy, ale nevieme si vážiť to, čo máme. To, kvôli čomu sme museli trpieť reformy samotné.
A nejaká sloboda? Veď tu bola revolúcia. Ale teraz sme už slobodní. Ale nemyslím slobodu v zmysle, kam môžeme ísť, čo robiť. Čo chceme viac?
O slobode sa hovorí, že sa ťažko nadobúda. Ale ešte ťažšie sa stráži. A kto si ju nestráži, môže kúsok po kúsku o ňu prísť. To je ako s tou varenou žabou. Kto nepozná dejiny, je odsúdený na to, aby si ich zopakoval. Občas mám pocit, že nevieme ani to, čo bolo včera. Ani to, čo sme tu mali 15 rokov dozadu. A preto sme asi nútení si to zopakovať. Alebo sa dostať ešte do väčšieho bahna, než v akom sme, a pekne dlho sa v ňom s radosťou váľať. A opičiť sa po iných...
Pamätáte si, čo ste robili, keď sme vyhrali MS v hokeji? Ja som bol na námestí plnom ľudí. Ľudí v opojení (nielen alkoholovom), ktorých spojila spoločná myšlienka a hrdosť. Nie opovrhnutie Rusmi, ale bojovnosť našich hokejistov.
Pamätáte sa, keď sme viedli ekonomické rebríčky celej Európy? Keď sa o nás hovorilo ako o tigrovi Európy? Neviem, či máte známych v zahraničí, ale ja ich pár mám. Viacerí mi potvrdili, že nám závidia.
Pamätáte sa, aké príhovory mali zahraniční politici na oslave zavedenia Eura? Keď nám blahoželali, a niektorí aj v dobrom závideli? A ako sa škerili blbci v hľadisku, ktorí pre to nespravili ani h.. nič?
Človek občas premýšľa, či to vôbec za to stojí. Ja si myslím, že áno. Ale iba v prípade, že budeme chcieť bojovať, a dostať sa na čelo.
Ale to musíme začať pekne od seba. Nie od suseda. Od seba. Musíme prestať akceptovať blbcov v politike, ktorí si s inými blbcami za Dunajom vymieňajú nacionalistické a populistické odkazy. Skúsme sa zamyslieť, o čo vlastne týmto blbcom ide. O jediné. Zakryť svoju neschopnosť a rozkrádanie. V Maďarsku takmer štátny bankrot. A u nás? Veselé rozkrádanie, prejedanie toho, čo sme tu mali (ale tie svine pred nimi tiež kradli, kradnú aj títo, veď čo by nie, nám to nevadí). Prdel kríza, neschopnosť. Aj s blbcom najvyšším, podpisujúcim nezmysly.
Neschopnosť, ktorá je zakrývaná škandálmi a umelými - nezmyselnými spormi. A my to len pekne krásne žerieme.
Žijeme v 21. storočí. Konečne v krehkej, multikulturálnej, ale i spojenej Európe. Európe ponúkajúcej obrovské možnosti. Len siahnúť a využiť. Zohnúť sa a zdvihnúť to, čo nám leží pri nohách. Stojí to za to? Ja si myslím, že áno. Aby sme mohli vyrásť nielen ekonomicky, ale aj duchovne. Ale k tomu treba veľa, veľa práce...
Čo vy na to? Aký je váš názor? Stojí to za to? Akí vlastne sme? Alebo je vám to tiež jedno?
