Nie je to tak dávno, čo som písala o škriatkovi, ktorý mi nedá pokoja. A nedá a nedá a nedá... :) Tentoraz som sa držala statočne a vydržala až do mája, keď som sa (áno mami, oci, súhlasím, bolo to odo mňa nezodpovedné) vybrala na konci semestra kiteovať do Hurghady. Tam sa mi konečne začali črtať plány na leto - najprv to vyzeralo na týždne a týždne kiteovania a potápania, potom kurz windsurfingu a na záver cesta do Santiaga.
Plány sa trošku zmenili, vykrištalizovali, takže 6:40 mi to letí. Autom do Viedne, lietadlom do Paríža, vlakmi do Saint-Jean-Pied-de-Port a odtiaľ už len po vlastných, kam až budem vládať. Snáď až do Santiaga de Compostela.
Viem, že to bude ťažké, mám zásobu leukoplastov a so sebou minimum vecí, nech mám čo najľahší ruksak. Spacák, karimatka, dvoje gate, dve najobľúbenejšie tričká, 3 ponožky, 3 nohavičky, podprsenka do civilizácie, mikina a stará goráčová bunda budú musieť stačiť. Všeho všudy (s ovsákmi, sušeným mliekom, bez vody) šesť a pol kila. Jediné "márnosti", čo som si dopriala sú kondicionér na vlasy, pilník a púder so zrkadielkom (ten ale len a len kvôli tomu zrkadielku). Takže ma čakajú stovky kilometrov bez dlhých nechtov, maskary a ostatných nevyhnutných vecí na skultúrnenie. Snáď nikoho nevyľakám...
Vidíme sa v Santiagu.
