Lentilky sú pre mňa symbolom detstva.
Bola to pre nás vzácnosť. Keď sme od dospelákov dostali modrú hranatú krabičku, boli sme v siedmom nebi. Hneď sa začalo vo veľkom obchodovať-každý si vysypal svoju krabičku, roztriedil lentilky podľa farieb a výmeny sa mohli začať.
-Ja mám osem červených a iba tri zelené :(
-A ja nemám ani jednu oranžovú!
-Ja chcem žlté a nechcem zelené...
Výmeny pokračovali, až kým sa lentilky nezačali topiť v dlaniach a boli sme od nich celí ufúľaní.
Červené a ružové lentilky sme používali ako rúž-lentilka sa oblizla a potom sa ňou natierali pery. Bolo to síce trošku nepraktické, ale veď čo by sme pre krásu nespravili :) Najväčšou vzácnosťou boli modré lentilky. Nepamätám si, či bývali bežne v baleniach, no viem, že každý chcel nájsť aspoň jednu. Prvú modrú lentilku som videla naživo až niekedy neskôr-bola z takého divného celofánového balenia, v ktorom boli len ružové a modré lentilky, ktoré chutili inak, ako tie naše.
Roky plynuli a na lentilkové hry som úplne zabudla. Až dnes ráno... Smutná som sa vracala domov, pre potešenie som si kúpila kvietok a chcel som ešte niečo sladké. Vkročila som do malinkého obchodíku na našej ulici, predavačka ma milo pozdravila a spýtala sa, čo si želám. Hm... Jedny lentilky.
