*Pre nezasvätených bližšie info na www.travian.sk
***o dve hodiny neskôr***
-Čo si teda pozrieme?
-To DVDčko od Borisa.
-Na to fakt teraz nemám chuť...
-A na čo máš?
-Keď ja fakt neviem. Toto všetko som už x-krát videla a tie moje najobľúbenejšie filmy mám ešte niekde zbalené.
-Kedy konečne vybalíš tie krabice?
-Neviem, teraz mám toho strašne veľa, až po skúškach. A možno aj nikdy. Keď som bez tých vecí vydržala pol roka, tak načo. Vlastne tam ani nič dôležité nemám. Samé zbytočnosti, ktoré som z nostalgie nebola schopná vyhodiť a ktoré pre mňa ešte stále znamenajú tak veľa.
-Čo sa deje? Si ok?
-Som v pohode... Vieš čo? Poďme si radšej čítať. Alebo si zahrajme nejakú spoločenskú hru :) Hm... Teda vlastne ja mám iba Scrabble a aj tá je niekde zbalená, zvyšok má u seba bráško. Ja svojim deťom nikdy nebudem dávať spoločné darčeky... Vyskúšam pohľadať tú Scrabble.
Hľadám, hľadám a nič.
-Poď sa pozrieť, čo som našla! :) Pár albumov, sú tu aj fotky z Ríma a z Holandska.
-Ty si bola v Ríme?
-Hej, veď som ti to spomínala. So saleziánmi z Miletičky.
-Aha, jasne. Scrabble si už našla?
-Ešte nie, fakt netuším, kde môže byť... Bože, je tu taký strašný bordel.. Neznášam sťahovanie, balenie a vybaľovanie. Toľkokrát som menila adresu, že si už kľudne môžem založiť sťahovaciu firmu. Z tohto bytu ma tak skoro nikto nedostane.
Ďalšia krabica, oranžová, tu by mohla byť...
-Pozri sa na toto. Však je to krásne? Vyťahujem z tašky červeno-lososový top z Paríža a prirovnávam si ho. Hm... Je ma nejako veľa. Vieš, čo som ti spomínala tie úžasné rifle, čo mám tiež zo Zebry, ako tie nové šaty? Tie, čo si si ma v nich v piatok odfotil? Pozri sa na ne! Postavím sa, prirovnám si ich... hm... jedna noha by sa mi tam možno vošla... Sakra, to neee. A slzy na krajíčku.
-Peťka, si v poriadku? Ako keby som mohla byť ok, keď vidím všetky tieto krásne veci, ktoré si už nikdy neoblečiem.
-Ano, len mi tak prišlo smutno. Tieto rifle som milovala... tento top tiež... Prehrabala som celú tašku, čo vec, to spomienka veľkosti xxs a možno... možno keby som schudla, ja neviem, desať, možno pätnásť kíl, tak niečo oblečiem.
-Neblázni, veď to je oblečenie pre malé dieťa, si nádherná a vieš, čo so mnou robíš. Predtým si vyzerala otrasne, bola si chorá, rozumieš? Chorá! Ja viem, ale aj tak... Pritúliš si ma a ja ti zmáčam tričko mojimi slzami... Ľúbim Ťa.
-Už som ok. Ešte mi napadlo, že by mohla byť v tom modrom kufri a ak nie, tak už na to kašlem, je veľa hodín a chce sa mi už spať.
***o päť minút***
-Hádaj miláčik, čo mám!
Víťazne ukazujem Scrabble a škerím sa od ucha k uchu.
