Pred mesiacom nám zomrela Belka. Naša malá gula, večne hladná. 12-ročný maltezák. Maltezáci sú psi s dlhou, zamatovou srsťou. Bellu sme však strihali na krátko. Vyzerala niekedy ako ovečka a najkrajšia bola, keď jej už srsť trošku podrástla. Vtedy si večným škrabaním sa za ušami dokázala na sebe vytvoriť aj pár dreadov. Krpec jeden, ako mi chýba....
Pamätám si ten deň, pondelok. Naši s ňou šli k zverolekárovi a ja si doteraz vyčítam, že som nešla s nimi. Mala dosť problémov, choré srdiečko, trošku aj pľúca. No všetci sme verili, že s nami bude ešte dva-tri roky. Raz už u zverolekára skolabovala, no dokázali ju zachrániť. A jej stav sa zlepšoval. Keď sme prišli na kontrolu doktor povedal, že je veľká bojovníčka. Tou určite bola. No choroba bola silnejšia.
V ten pondelok však nikto netušil, že keď otvorím dvere, uvidím len maminu uplakanú tvár a Belku zabalenú v deke. Položili sme ju do pelíška, vyzerala akoby spala.Vtedy som mala pred očami všetko to, čo sme s ňou prežili.
Pamätám si ten slnečný letný deň, kedy sme boli s babkou a dedkom na chate a rodičia prišli za nami. Doniesli knižku a v nej nám ukázali nášho budúceho psíka. Mala som vtedy 8 rokov a bola som najštastnejšia na svete. Keď sme si po ňu na konci leta šli, zmestila sa mamine do dlane, taká bola maličká. Rada hrýzla papuče a cikala všade, len nie na noviny.
Ako rástla, stávala sa členom našej rodiny. Bola s nami pri mori, na horách. Bola taká bielunká, že občas splývala so snehom a my sme ju nevedeli nájsť. Keď niekto prišiel domov, alebo k nám na návštevu, dokázala skákať od radosti meter do výšky. Nebol to veru strážny pes, zlodeja by skôr privítala veselým štekotom.Bolo to naše zlatíčko. Hoci niekedy neposlúchala a tatino na ňu nadával, no ani on sa neubránil slzám. Kto nikdy nemal domáce zviera, asi nikdy nepochopí, že aj strata tak malého tvora dokáže bolieť.
Ako som tam stála so zaslzenými očami nad jej pelíškom a mamina ju spolu s jej gumenými hračkami balila do deky, obrátila sa ku mne babka a povedala: „Teraz Ti odchádza kus detstva, čo?“ Neodpovedala som, len som cítila v ústach slanú chuť sĺz, tak ako teraz.
Po mesiaci bez nej, si na to stále nevieme zvyknúť. Nikto vás doma nevíta, nepočuť občasné havkanie zo sna. Chýba nám. Keď niekam ideme všetci spolu a my sa ešte chystáme doma, mamina povie: „Počkám vás dole, idem za Belkou“.
Je tu, blízko nás, v záhrade pod vysokou borovicou. kuk sem---> http://img139.imageshack.us/img139/9743/belkaqo6.jpg
