Petra Barteková
Každému čo si zaslúži
Aneb krátky príbeh o tom, že kto nechce vidieť, neuvidí.
Som doma v Bratislave, Ríme, aj Brne. Momentálne žijem v najjužnejšom zo spomenutých miest. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Môj drahy, zatiaľ bezmenný, budúci syn, pravdepodobne ťa nezaujímajú výlevy tvojej matky, a preto sa budem snažiť byť čo najstručnejšia.
Vojnou zmietanú Sýriu opustilo už miliónte dieťa, uviedli pred pár dňami UNHCR a UNICEF. Správa nás zastihla práve medzi detskými utečencami zo všetkých kútov sveta, s ktorými sme v Belgicku dva týždne pracovali.
Minulý týždeň pobúril mnohých Talianov výrok miestnej ministerky práce, podľa ktorej je mladá generácia pri hľadaní práce príliš „choosy", teda vyberavá.
„Nie som rasista, ale som za to, aby imigranti jazdili samostatnými električkami," vypadlo z jedného kamaráta mojej spolubývajúcej počas jedného z našich rozhovorov.
V autobuse som si zase raz nechtiac vypočula rozhovor dvoch starých pánov. Mohli mať okolo sedemdesiatky. Dali sa do reči ešte na zastávke a v rozhovore pokračovali aj v MHD.
Máte súrodenca? Bijete sa, hádate, ale predsa ľúbite? Tak ste ako my dve.
Hoci sa to stalo už pred vyše mesiacom, píšem až dnes. Ani neviem, prečo až teraz.
Takto nazvaný dokument bol bohužiaľ jediný, ktorý som si stihla vrámci tohtoročného festivalu Jeden svet pozrieť. Nevyvolal však vo mne skoro žiadne emócie.
Viem, že existujú takí, ktorí vedia pomôcť a zastať sa slabšieho. Častokrát sa však musím presvedčiť o presnom opaku. Tak ako naposledy...
Dnes som po ceste k doktorovi v trolejbuse stretla skupinku školákov, nemohli mať viac ako 8-9 rokov. Blízko mňa sedeli štyria chlapci, započula som ich už pri nastupovaní. „Mlelo“ im to teda riadne. Rozospato som si sadla a chtiac nechtiac som si musela vypočuť ich rozprávanie. A to som sa teda pobavila!
Mala som v škôlke kamarátku. Také malé, pehavé zlatíčko. Boli sme nerozlučné, chodili sme spolu do súboru, na vystúpenia a aj v škôlke sme spolu trávili najviac času. No prišiel zlom a my sme sa rozdelili. Každá šla na inú školu, jednoducho sme neostali v kontakte. Boli sme príliš malé a bývali sme ďaleko od seba.
Pred dvoma týžďňami ma kamarátka zavolala na večerné premietanie filmu Vlak života (Train de vie), ktoré sa konalo na FSEV UK v Bratislave vrámci projektu EuroCINE. Prednášková sála sa pomaly zapĺňala divákmi a my sme sa tešili na film. Vedeli sme, že dej sa má odohrávať počas 2.svetovej vojny a keďže milujem históriu, tešila som sa duplovane.
Na predminulý víkend sme mali naplánovanú oslavu kamoškiných narodenín. Darček kúpený, my sviatočne naladení. Kamarátka ešte skoro týždeň dopredu zarezervovala cez telefón miesto v podniku asi pre 15 ľudí.
Neznášam generalizovanie a škatulkovanie, preto na mňa veta: „Všetci chlapi sú svine!!!“, neplatí. Isteže, niektorí sú hanbou svojmu rodu, no povedzme si úprimne, poznáme aj svinské ženy. Hoci mi chlapi niekedy dosť lezú na nervy a nerozumiem im, jedna vec sa im uprieť nemôže: majú to veru s nami niekedy véééľmi ťažké...