Cyklus úderov, ktorých pravidelnosť ma privádza do šialenstva.Ovláda ma úzkosť. “Prečo som tu a čo turobím?!", pýtam sa samej seba. Z myšlienok ma vytrhne až fakt, že sa vlakpohol. Naberá na rýchlosti, krajina sa mi pomaly mení pred očami…
Pozerám z okna a vidím lúku plnú divokorastúcich makov,ktorých krvavočervená farbami oslepuje oči.
Vidím dieťa, malé dievčatko, bežiace s náručou plnou kvetín.Vidím samú seba. Kým si to poriadne stihnem uvedomiť, vlak uháňa neúprosneďalej.
Na obzore sa zjaví dom, náš dom za mestom, dom, v ktorom som toho toľko prežila!Cítim vôňu čerstvo upečených koláčov, ktorou bol vždy plný. Na priedomí stojí žena,ktorej tvár je mi najmilšia na svete - mama. Cítim tú obrovskú lásku a nehu, sktorou ma vyprevádza prvýkrát do školy.
Vidím sa, dievčatko v bodkovaných šatách a čiernychlakovaných topánkach, ako sa vydáva na svoju prvú cestu za poznaním.
Vlak pokračuje v ceste a ja zatváram okno, ochladilo sa.V ovzduší poletujú prvésnehové vločky. Na úbočí sa zjaví kopec. Neveľký kopec, ktorý mi je dobre známy.Skupina detí stavia snehuliaka, vidim moju sestru, brata, kamarátov. A opäťvidím seba.Všetci sme bezstarostní a plní nadšenia.
Vlak medzitým dosiahol maximálnu rýchlosť a krajina sa predomnou mení tak rýchlo,že ju ledva stíham sledovať.Prechádzame okolo jazera, v ktorom sa ako čerstvágymnazistka nahá kúpem so svojimi kamarátkami, svedkom čoho je len tíškoprizerajúci sa Mesiac, míňame jablkový sad, z ktorého potajme kradneme nakysléjabĺčka, vidím park, v ktorom jeseň sfarbila listy stromov do odtieňovnespočetných farieb, park v ktorom sedím snáď po tisíci raz a čítam.
Vidím to všetko a nemôžem sa ubrániť úsmevu. Až teraz si všímam, že sa pomalystmieva, na obzore zapadá žeravé Slnko.
A zrazu sa zotmie úplne. Vlak vchádza do tunela. Z vreckasaka vyberám zapaľovač, aby som si vytvorila aspoň dáke svetlo. Do konca tunelaostáva ešte kúsok, na jeho konci vidím zretelné svetlo. No vtom vlak zastaví úplne.Zvierajúc zapaľovač vystupujem a ako jediná pasažierka kráčam smerom von ztunela. Neviem to pochopiť, no nemám strach, kráčam isto a rozhodne. Na koncitunela mi jasná žiara oslepí oči natoľko, že ich musím prižmúriť, aby som aspoňako-tak videla.
Zbadám strom.Ten strom dobre poznám, tu som Ťa prvýkrat stretla. Pod stromomrozoznávam siluetu. Jej tvár je mi každým krokom zreteľnejšia, až sa nakoniec premňa stáva úplne jasnou. VidímTeba, Tvoje krásne oči a široký úsmev. Vystierašku mne ruky a ja cítim ich teplo. Bozkáš ma na ústa a ja už viem, že moja cestanebola zbytočná…
Tým bozkom si ma práve prebudil do nového rána…
