Podtitul filmu znel: Vplyv médií a najmä bulváru na obraz našej dnešnej spoločnosti. V škole sa téme bulváru tiež dosť venujeme a zhodou okolností mám v najbližšej dobe písať prácu, v ktorej hrá bulvár hlavnú úlohu. Keď som teda zazrela v programe festivalu horespomenutý dokument, povedala som si, že ho chcem vidieť.
Počas niečo vyše polhodinového premietania som sa viackrát zasmiala, to áno. Napríklad hneď počas prvej scény, kde stará teta, modliac sa každý večer k Panne Márií a zároveň za zdravie Mariany Ďurianovej, na adresu moderátorky poznamenala: „No ona je báječná tá Ďurianová.“ A poďho sledovať Televízne noviny so svojim idolom.
V moderne poňatom dokumentárnom filme sme sledovali „výpoveď“ jedného bývalého bulvárneho novinára, ktorému so svojimi názormi kontrovali viaceré osoby a „osobnosti“ zo slovenského šoubiznisu, či verejného života. Ráž, Hríb, Banášová, Vášáryová, Záblacká, ba či Rochnyak. Všetci sa vyjadrovali k bulváru, k svojim skúsenostiam s ním, väčšinou negatívnymi. Práve posledný menovaný viackrát rozosmial publikum svojimi „perlami“. Ach, tie slovenské celebrity...
Ani ex-bulvárny reportér však nezaostával. Vyrozprával svoj príbeh, štýl práce, pocity, krivdy, výčitky. A tiež viackrát pobavil. Napríklad vyjadrením, že podľa neho je redakcia najčítanejšieho denníka na Slovensku najprofesionálnejšou na Slovensku. Budiž. Veď určite má s čím porovnávať.
Hlas ľudu okrem babky na začiatku zastupovala sj dievčina, ktorá nám do kamery povedala, že by chcela byť slávna a že by chcela, aby sa o nej písalo v Novom Čase. Túto vetu nám režisér v dokumente ponúkol viackrát zopakovanú. A ešte pár záberov na ľudí čítajúcich, alebo kupujúcich si bulvár.
Na konci sa vyjadrila Ďurianová, ktorá sa s úsmevom posťažovala na to, ako si musí kvôli bulvárnym novinárom stále dávať pozor s kým sa na párty baví, ako stojí... Má to ťažké, chúďatko...
Sumasumárum, tento dokument ponúkol divákom pohľad niektorých ľudí na bulvár. Nič nové, zaujímavé, som sa však nedozvedela. Ponúkol nám čiernobiely pohľad na vec. Jedni tvrdia (ako vraví ironicky jeden môj profesor) „bulvár od ďábla jest“ a úplne ho odsudzujú, druhí ho naoko kritizujú, no keď sa o nich prestane písať, nemajú problém zavolať novinárovi a dohodnúť si nejaký ten rozhovor. A tretia skupina bulvárom žije, kupuje ho, verí mu. Tak to bolo vždy. Tu mi však chýbal názor ďalších ľudí, ktorí by mali k tomu čo-to povedať. Či už nejaký mediálny analytik, alebo zástupcovia iných médií, tých mienkotvorných. Lebo aj do nich dnes prenikajú bulvarizujúce trendy. Mohli sa viac vyjadriť aj bežní ľudia. Keď už teda dosiahli, že práve bulvárny denník je najčítanejším na Slovensku, mohli dostať priestor aj oni a povedať nám, prečo je práve bulvár pre nich to pravé orechové.
