Známy šiel domov nočákom. Na jednej zastávke nastúpili traja chalani, nemali viac ako 17-18 rokov. Boli zjavne podgurážení, jeden viac ako ostatní. Práve ten chalan začal rýpať do panej, ktorá sedela oproti nim. „Čo čumíš, Ty pi.a?,“ osopil sa na ňu bezdôvodne. Zarazená pani ho ignorovala. Už tu mu nikto nič nepovedal.
Keď autobus prišiel na konečnú, všetci povystupovali. Pani sa vydala svojou cestou, no mladý asi ešte nemal dosť. Rozbehol sa za ňou a zozadu ju sotil na zem. Žena tvrdo dopadla. Potom sa už o chalana „postarali“ jeho kamaráti, ktorí mali zjavne aspoň o troška viac rozumu ako on a zobrali ho preč.
Pýtate sa: To sa nenašiel naozaj nikto, kto by panej pomohol? Odpoveď je nie. Nikto z prítomných vraj nespravil nič, aby panej pomohol a chalana spacifikoval. Ani môj známy. Všetci sa tvárili, že nič nevidia a porozchádzali sa do svojich bezpečných domovov. Keď si predstavím tú situáciu, všetko vo mne vrie. Ľudia rozprávajú o pomoci, spolupatričnosti, no keď príde k činom, väčšina z nich sklopí zrak a nepomôže.
Nechcem tu mať teraz silné reči o tom, čo by som spravila ja. Určite by som mala strach a sama by som ťažko niečo zmohla. No vždy sa dá niečo urobiť, zavolať pomoc, spojiť sa do väčšej skupinky, ktorá dokáže viac, ako človek sám...
Druhým smutným antihrdinom je opitý chalan.Sama seba sa pýtam, čo vedie niektorých mladých k takému správaniu. Keď sa správajú nie ako ľudia, ale ako zvery. Sú na vine rodičia, výchova, spoločnosť? Robí tá z mladých ľudí agresorov? Poznám tieto typy chalanov. Takýchto „drsňákov“ je dnes čoraz viac. Zakomplexovaní, častokrát ešte decká, ktoré si v podguráženosti (a mnohokrát aj za triezva) potrebujú niečo dokázať, ponadávať ľuďom, chcú si udrieť, bezdôvodne sa pobiť...Majú na to silu a sú si toho vedomí.
Je mi smutno, keď toto píšem. Je mi smutno z malých drsných chalanov, z nevšímavých ľudí... Je mi smutno, keď si predstavím, že na mieste tej panej, mohla byť kľudne moja mama.
Ľudia nevedia pomôcť, pokiaľ sa ich niečo bytostne nedotýka. A možno keď nabudúce uvidia kamaráta, sestru, alebo mamu s oškretou tvárou, alebo modrinou na ruke, ktorú spôsobil nejaký takýto grázel, budú sa nahlas pýtať: „ A ako to, že Ti nikto nepomohol?“ Potom sklopia zrak a spomenú si, že vlastne nikdy nepomohli ani oni...
