No nie o tom som chcela. Dnes som chcela písať o Bratislave. Nech už je ako chce, Bratislavu mám vlastne celkom rada. Nech na ňu niekedy nadávam akokoľvek, vždy keď som v cudzine, teším sa domov. Lebo doma je doma. Ja som doma v Bratislave. Prežila som tu zatiaľ celý moj život. Žije tu moja rodina, moji rodičia i starí rodičia. Keďže moji dedkovci bývali tu, nikdy som neprežila prázdniny na dedine, prázdninovala som u babky na Šafku. Prírodu a pokoj od mesta som si užila inokedy: v táboroch, na výletoch s našimi, na sústredeniach. Keď som bola v meste, užívali sme si so sestrou „mestké“ prázdniny. Tie som vtedy milovala. Možno preto, že som bola s babkou a to mi stačilo. Aj dnes, keď som už rozlietanejšia, uvedomujem si, že niektoré veci v Bratislave by som nevymenila za nič na svete. Sú to také maličké drobnosti, ktoré mám na nej rada. Chcete príklad?Napríklad mám rada Café Verne na „Hviezdku“. To miesto má neopísateľnú atmosféru a vždy keď v nej zakotvím, cítim sa fajn. Pohodovo. Či už som sama, alebo mám spoločnosť. Mám rada Slavín. Na Slavíne sa občas učievam, občas randím. Celkovo tam chodí veľa párikov. Holt, niet nad romantiku nad mestom. Slavín bol svedkom mojich detských stretnutí s kamoškami, našich hádok a uzmierovaní. Dnes tam chodia puberťáci piť. Asi ich netankuje, že je to vlastne cintorín. That´ s the way it goes...
Mám rada vianočné trhy v meste, ich voňu a voňu vareného vína. No nie keď sa tam ľudia tlačia. Mám to tam rada poobede, vyľudnené.Mám rada prechádzky po staromestkých uličkách, hlavne Kapitulskú ulicu v čase, keď sa nad mestom pomaly konči deň. Práve na tej ulici máme uzamknutý svoj zámok-on a ja. Mám rada hrad a podhradie, rada tam sedím s kamarátmi. Fajčíme šíšu. Hodinu, dve. Mám rada ten pohľad, keď cestujem večer za tmy z Petržalky cez Nový most a vidím tisíce svetielok, ktoré svietia z Dlhých Dielov. Mám rada Horský park, lebo ho mám blízko, horáreň v ňom, kam si v zime chodíme zohriať ruky pri šálke čaju. Mám rada Medickú záhradu, kde som blicovala, oddychovala, bezvýsledne sa učila matiku. Rada sa tam, keď je vonku už teplejšie, len tak vyvalím do trávy. A tá ma šteklí. Mám rada Železnú studničku. Rada sa tam chodím bicyklovať, rada tam prekonávam samú seba, keď šlapem až na Kačín. Čiže skoro nikdy. Až ma zamrzí, že už nie som dieťa a nemožem sa vyšantiť na tamojších preliezkach. Teším sa, až tam raz zoberiem svojich krpcov a na tých preliezkach sa vyšantia oni. Mám rada Účko, vlastne teraz už Subclub. Mám rada hlavne reggae tancovačky, mám rada tie mini katakomby tam. Vraj ho chcú zrušiť kvoli stavbe hotelu. Nám bude super s toľkými hotelmi! Tie určite ponúknu bratislavskej mládeži možnosť kultúrneho vyžitia... Mala som rada Propeler. Ten zrušili. Zrušili Stoku. Prečo by neohli aj Účko. Aj PKO. Tam som si tiež odskákala pár koncertov.
Moment. Mám pocit, že sa pomaly prehupujem do bratislavských negatív. A tento blog mal byť predsa o tom, prečo mám Bratislavu rada. Pár drobností som teda opísala. V skutočnosti je ich omnoho viac, no opisovať všetko mojmu srdcu blízke, to by bolo nadlho. A o tých negatívnych drobnostiach snáď nabudúce. Mám pocit, že skor to bude nadlho... P.S. Neviete prečo sa práve Bratislačanom dostalo pomenovania Paštikári? To sme jediní, ktorí si na výlete občas otvoria paštéku? :)
