Skoro ráno sme sa vybrali pochodiť cintoríny. Prvou zastávkou bol Urnový háj a potom sme sa presunuli na Ondrejský cintorín v meste. Tam má babka pochovanú svoju maminu. Odmalička mám rada to miesto. Je tam kľud, často sme tam chodievali s druhou babkou na prechádzky. Prejsť sa, popozerať staré hroby a hrobky, z ktorých sú niektoré ozaj historické.
Prababkin náhrobok je jednoduchý, no pekný. Rozjasňovali ho farebné kvety, ktoré tam babka priniesla pred dvoma dňami. Zapálili sme sviečky, potichu sme stáli nad hrobom a...Žiada sa napísať pospomínali. Ja som však svoju prababku nikdy nevidela. Nepoznal ju dokonca ani môj tatino. Zomrela keď mala babina iba 10 rokov. To bolo pred vyše 70 rokmi.
Pozrela som na babku. Ticho tam stála, bohvie, čo sa jej v tej chvíli hmýrilo hlavou. Spomienky? Zrejme áno. Stáli sme na mieste, kam často chodila so svojím otcom. V tej chvíli som ju tam videla. Videla som to malé dievčatko ako kladie na hrob kvety. A pukalo mi srdce. Neviem si predstaviť, čo je to stratiť mamu v tak malom veku. Neviem si predstaviť tú bolesť, tú beznádej. Tú ranu, ktorá sa asi nikdy nezahojí...
Z prúdu myšlienok nás vytrhla babka: „No poďme už pomaly preč.“ Ako sme odchádzali, nahlas si zaspomínala na minulosť tohto cintorína. Bolo tu okolo hrobu jej mamy veľmi veľa iných hrobov, niektoré, zrejme tie menej honosné, alebo tie, ktoré sa zdali opustené, zrušili. Prababkin našťastie ostal. „Vidíte ten hrob vedľa?“, spýtala sa ukazujúc na náhrobok, zjavne nemecký. „Viete čo je tam napísané?“ Nevedela som. Po nemecky neviem. „Stojí tam: Bez Teba sa neoplatí žiť. A viete čo mi na to povedal kedysi môj otec? Povedal: To je zlý nápis, Terezka. Pamätaj, vždy je prečo žiť!“ A usmiala sa.
