Slová, čo nevravia nič

V ten deň sme v škole dostali za úlohu napísať úvahu na tému SLOVÁ. Celou cestou domov som premýšlala ako začať, ktorú myšlienku v práci rozviť, no tie moje mi v tej chvíli len bezcielne vírili hlavou. V tom slovnom ošiali som takmer zabudla, že sa mám stretnúť so sestrou. Odkedy sa odsťahovala, vidíme sa veľmi málo a mňa to mrzí. Schytila som teda kľúče, tašku a vyšla som z domu na ulicu. Mala som dosť času a tak som šla pešo. Vrátila som sa v hlave k starej téme a začala som premýšlať nad slovami .

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (1)

Poznala som chalana, ktorý to s nimi vedel perfektne. Avšaklen na papieri. Písal krásne básne a nie len tie. Bol trefný, vedel vászasiahnuť priamo do srdca. Mala som pocit, akoby svoje myšlienky vedel vyjadriťlen prostredníctvom papiera. Naživo bol však úplne iný - pôsobil hanblivo, veľanerozprával.
"Zaujímavý človek", pomyslela som si. "To taká Zuza je jehopravý opak!"
Zuza je moja spolužiačka, sedíme spolu v lavici. Skvelé dievča, avšak vždytresne prvé, čo jej napadne. A tie jej slohy, no katastrofa! Pri myšlienke naňu som sa škerila od ucha k uchu.
Medzitým som prechádzala okolo výkladu kníhkupectva, kde boli vyložené slovníkyod výmyslu sveta. "Starý pán z antikvariátu!", zvolala som si sosmiechom sama pre seba, no asi príliš hlasno, pretože sa pár okoloidúcich zamnou obzrelo.
Predavač z antikvariátu, ktorý stojí hneď oproti nášmu domu je dnes už starček,má vyše osemdesiat, no plynule rozpávala siedmimi jazykmi. Už od detstva somtam rada chodievala. Vonia to tam zatuchlinou a je tam veľa kníh. Vždy mafascinovalo, keď mi starý pán čítal úryvky z kníh, či už v latinčine, alebofrancúzštine. Aj keď som mu nerozumela ani slovo, bolo to úžasné. Vždy somchcela byť ako on. A ako som dopadla? Hovorím ledva troma jazykmi a tosamozrejme rátam aj ten materinský...
Z myšlienok o mojej nedokonalosti ma vytrhol až pohľad na hodinky. Mojímtúlaním sa uličkami som docielila len to, že som meškala. Rozhodla som sa teda,že pôjdem autobusom, aby sestra zbytočne nečakala. Aj tak začalo popŕchať,aspoň nezmoknem. Hoci dážď mám rada. A ešte radšej sa v ňom prechádzam.
Dobehla som na zastávku a už z diaľky som videla, že čosi nie je v poriadku.Pred zastávkou ležal muž. Nie nehybne. Hýbal sa. Až príliš.
Kopal nohami a rukami a celý sa akoby metal. Pribehla som k nemu a akonáhle mazbadal začal niečo ukazovať posunkami. Bol hluchonemý. Začala som panikáriť akričala som na neho, že mu nerozumiem. Myslela som, že môj hlasný krik predsalen zachytí, bolo mi jedno, že ma určite nepočuje. On stále niečo ukazoval, no jehoznaky, slová, ktoré mi "vravel" prostredníctvom svojich rúk mi ničnehovorili. V tej chvíli mi boli nanič moje tri jazyky, aj pánovi zantikvariátu by bolo nanič tých jeho sedem. Bola som tu s človekom, ktorému somnič nerozumela, nevedela som mu pomôcť a on možno umieral...Ešte dnes mám predočami jeho oči, tak vydesené a plné strachu...
Mobilom som zavolala sanitku a začala som mu prehľadávať vrecká. "Možnolen potrebuje lieky, má nejaký záchvat, dá si tabletku a bude dobre!" Nonič som nenašla. Všimla som si, že sa celá trasiem a chce sa mi plakať. Čas,pokým prišla sanitka, mi pripadal ako večnosť. Rozpršalo sa ešte viac, lialo.
Muža naložili na nosidlá a zabuchli predomnou dvere. Sanitka odišla a ja som sastále triasla. "Keď prídem domov, musím zavolať do nemocnice a zistiť, akosa ten muž má. A hneď zajtra sa prihlásim na kurz posunkovej reči!",hovorila som si nahlas sama pre seba ako pomätená.
Stála som tam v daždi na zastávke, premočená do nitky a ešte stále som satriasla.
Mám rada dážď. Keď sa v ňom prechádzam, nikto nevidí, že plačem...