Ako sme prichádzali ku vchodu, naši skonštatovali, že je tu už menejľudí, ako pred dvoma dňami. Kráčajúc smerom k hrobom, všimla som simamininu zamyslenú tvár a nedalo mi nespýtať sa, či je všetko vporiadku. A vtedy povedala jednu veľkú pravdu: " Vieš, chodíme sem statinom dosť často, a tak vidíme, kto sa o hroby stará a kto nie. Notieto prvé novembrové dni je to iné, príde mi to, akoby sa všetcipretekali, kto prinesie väčšiu kyticu, farebnejší veniec, honosnejšiusviecu..."
A myslím, že má pravdu. V krematóriu mám pochovanúbabku a dedka, mamininých rodičov. Naši tam chodia pravidelne,niekoľkorát do mesiaca. Na jar prinesú prvé snežienky, v lete čerstvékvety, na jeseň pozbierajú lístie, ktoré popadalo na náhrobný kameň, vzime vždy odhrnú sneh, ktorý ho prikryl. Vždy zapália sviečku,hoci len malý kahanček, postoja, v tichu zaspomínajú. Keď som tam snimi a rozhliadam sa vôkol seba, vidím mnoho hrobov, niektoré súudržiavané, niektoré nie. Kde-tu horí sviečka, do očí mi padne párkytíc.
Ale dnes to bolo iné. Keď som tam stála nad hrobom arozhliadla sa, všade navôkol to žilo farbami. Kytice od výmyslu sveta,obrovské vence, stovky zapálených kahancov, tých najhonosnejších,samozrejme. Ľudia si spomenuli, že je začiatok novembra a patrí sanavštíviť hroby.
Predajcovia spred krematória a cintorínov si mädlili ruky, ichtržby šli hore. Ako každý rok tieto dni. Ľudia akoby chceli veľkýmikvetmi odčiniť to, že sem po celý rok ani raz nezavítali.
Viem,že dnešná doba je rýchla, každý sa zvŕta ostošesť, aby všetko stihol.No nájsť si čas na spomienku na svojich blizkych, doniesť na hrob aspoňmalý kvietok, zastať nad ním, aj keď všetko vôkol pulzuje a je v zhone,zaspomínať... Na to by si mal nájsť čas každý. Lebo nie je nič horšie,ako zabudnutie.
A ani neviete ako a stane sa to aj vám. Zabudnú na vás vaši najbližší, keď už medzi nimi nebudete...
Foto: internet (blog.itstudio.info)
