Už z diaľkysom videla, že to nie si Ty...Že Ťa čosi trápi...Každý z nás má svojeproblémy a počúvajúc včera tie Tvoje, preniesla sa ťažoba aj namňa...Bolelo ma vidieť Ťa ustarosteného, počuť to, ako si neveríš, pochybuješo sebe a obviňuješ sa z neúspechu, i keď malého, aleo to bolestivejšieho...
No ja nie sominá...
Keď som bolamladšia, myslela som si, že v dvadsiatich rokoch budem dospeláv každom zmysle slova. Dospelá, ktorá vie čo chce. Mám dvadsať, nozisťujem, že som stále ešte dieťa...
Ako krpec somchcela čím skôr vyrásť, chcela som patriť medzi tých ľudí, ktorí sav autobuse môžu držať hornej tyče. Chcela som mame dokázať, že som veľkáa zodpovedná, chcela som chodiť k doktorke bez nej, veď už mi ju tampredsa netreba. Chcela som, aby ma pustila na môj prvý Hodokvas, aby midovolila nafarbiť si vlasy načerveno, hoci len šampónom...Chcela som byť dlhšievonku, tak ako ostatní, chcela som prespať u kamošky, či ísť stanovať...Chcelasom mamine dokázať, že som dosť samostatná a vystačím si sama, bez cudzejpomoci.
A dnes? Jeto presne o tom, ako mi bolo včera. Sedela som v kuchyni nad knihoua myslela na Teba, na Tvoju tvár, na nás.
Poznáte túúzkosť, ktorá sa vás zničoho-nič zmocní a lomcuje vami, až kým vás úplnenevyčerpá? Tak včera ma lapila...
Sedela som tama hľadiac do prázdna som zrazu zabudla, kam vlastne smerujem. Je to akokeď kráčate, isto a rovným krokom, no po ceste stratíte smer a cieľsvojej cesty...
Som dosť zrelá nato, aby som si zvolila svoju cestu? Aby som vedela, kam sa mám uberať? Vždy somsi myslela, že to aspoň čiastočne viem, no niekedy o tom pochybujem ajja...Bojím sa sklamania, bojím sa zlyhania, bojím sa mojich chýb...Viem, žepráve z nich sa človek učí, no niektoré vedia veľmi bolieť...
Niekedy mám chuťnikdy úplne nevyrásť, nezaoberať sa tým, čo riešia všetci okolo mňa, mám chuťnevhupnúť do „veľkého sveta“, ktorý je častokrát taký nekompromisný.
Niekedypotrebujem byť dieťaťom, ktoré stále chránia ruky mamy, ktorá ho držía nepustí, keď padá. A práve tie ruky ma včera pohladili, vidiac mojeoči lesknúce sa od sĺz, objali a nepustili. A dodali mi silu.
Viete, nemámrada, keď ma otravuje úzkosť, radšej sa smejem. Možno prišla len preto, lebo satak skoro stmieva a slnečných lúčov je pomenej. A mne je jasné, ženie každý deň svieti slniečko, či už to na oblohe, alebo to v prenesenomzmysle slova.
Dúfam, že zajtrasa však prebudím do slnečného dňa, mám totiž chuť usmievať sa...
...Aj keď somstále dieťa a mám strach dospieť...
