Nech kvitne celý súbor období, nech svár na kolená nezloží, nech rozpína sa do odnoží. Nech kazí sa i napráva, no nech stále takou špecificky svojou ostáva. Nech prevoniava dneškom i zajtrajšky citu, nech zahreje chlad neblahého. Teda buď, teda svieť, teda súď, no stále leť, ty lásky našej kvieť.
Určitý druh výnimočnosti v mojom životnom slede pokladám vskutku za ustálenú bežnosť. Ale zaiste to nehádžem do tohto pomyselného sveta klasiky. Snažím sa oddeliť emócie kvetov citu a ponechať vysokú mieru racia. Aj táto skúška správnosti však potvrdzuje. Keď do citovej záležitosti zamiešam rozum, dostávam kladný, uhladený, jemný a úžasný výsledok.
Mám sklon neveriacky pokrútiť hlavou, snívam, strhávam sa, no prebudenie akosi dlho neprichádza. Žijem sen, snívam život? Keďže sa neviem zobudiť, no čo už, asi je to realita...
