IVAN:
Veľmi úspešný muž, majiteľ niekoľkých nehnuteľností a spolumajiteľ niekoľkých firiem. Vždy usmiaty a optimistický s dušou pravého obchodníka...vždy "vyčuchá" správne miesto v správny čas. Na telefón je napojený tak, že keby bolo možné zameniť čas strávený telefonovaním s dýchaním, už by nikdy nepotreboval vzduch. Tak a tento Ivan mi hovorí: "Počúvaj čo sa mi stalo. Telefonujem ti s klientom, ktorý je už dobre nalomený na spoluprácu. Vykladám mu o projekte, kecáme, kecáme, keď ma zrazu napadne. KDE mám telefón??? Tak neprestávajúc s ním hovoriť a odpovedať na jeho otázky, hľadám svoj telefón po celom aute. Na sedadle, pod sedadlom ...kua tam neni...žeby v kastlíku...sakriš, ani tam. Tak vyliezam a idem kuknúť do kufra, či tam spokojne neleží. Ne, né. Celý zúfalý v polke vety zastavujem klienta a pri plnom vedomí mu vysvetlujem. Pán Mrkvička, prepáčte, musím Vás prerušiť. Niekde som stratil moj mobil, všade ho hľadám. Nehnevajte sa, možem Vám zavolať za chvílku? A ...típnem to!"
MAREK:
Majiteľ developerskej spoločnosti, právnik. Zodpovedný až za hrob. Po ťažkom (ako inak) pracovnom dni sedí večer doma a spisuje nejaké dokumenty. Sľúbil susedovi, ktorý býva rovno oproti cez chodbu, že mu ich ešte dnes večer určite donesie. Má to hotové, paráda! Tak nazúva svoje vyčaptané papuče, berie lajstrá do ruky a s pološialeným výrazom spokojnosti, že dnes už je všetko vybavčo, uberá sa svojím dlhým bytom k susedovi. Stojí pred dverami. Nechce zvoniť, lebo už je hodne neskoro, tak len nesmelo zaklopká...snáď ešte nespia. Nikto neotvára. Hmm, asi už spia alebo kukajú telku, pomyslí si. Tak skúsi zaklopať silnejšie. Nič. Chystá sa na tretí útok na dvere (veď keď už sa tak posnažil rád by to mal z krku), keď tu sa zarazí a zostane doslova čumieť ako teľa na nové vráta. Celý ten čas totiž neodbytne klope na SVOJE vlastné vchodové dvere...zvnútra!!!
LENKA
Odborníčka na hypotéky, úvery. Predáva baráky, pozemky, byty, radí klientom pri kúpe nehnuteľností a hlavne píše zmluvy a kalkuluje. Nemá rada ranné vstávanie, možno aj preto :o), že má dvoch veľkých psov, ktorý ju každé ráno s eleganciou im vlastnou vytlačia z pelechu vlastnými telami. Preto radšej pracuje večer a koniec koncov sa to často hodí aj klientom. Raz takto, notne unavená po celodennom pobehovaní zo stavby na stavbu, usadne k počítaču - velkému jej kamarátovi - a dá sa kalkulovať nejaký úver. Už to chce mať za sebou, klient na to ráno čaká a ju čaká vytúžená posteľ. Tak sa sústredí čo to dá, klepe čísielká, sádza ich tam o dušu. No v počítači – jej veľkom kamarátovi – nie a nie sa čísielká objaviť. Klepe ešte zúrivejšie a pritom sa jej v mysly utvára obraz ako túto starú nespoľahlivú „kraksňu“ ! rozmláti na márne kúsky svojou bejsbolovou pálkou, ktorú táto dáma nosí na ochranu vo svojom džípe. „Do prkínka to snáď nie je možné!“... naozaj už veľmi vytočená skúša znovu čísla vtesňať na obrazovku. Neúspešne. „Na toto nemám nervy“, vraví si ako kapitulatívne vypína počítač – svojho veľkého kamaráta. „Vstanem ráno“, zmieruje sa neochotne s realitou, pričom ju oblieva pocit neblahej nespravodlivosti z faktu, že táto nefunkčná technika je fakt na odstrel. Ako tak unavene sleduje monitor, ktorý sa s ňou lúči posledným bliknutím, bezradne si uvedomuje, že TO na čom má celý čas položenú ruku (tú ktorá klepala tie čísielká :o)!) sa nevolá klávesnica, ale KALKULAČKA!
Opäť MAREK:
S vstriecnosťou víta klienta, s ktorým sa chystá na prezentačnú jazdu voľnými, na predaj učenými, pozemkami. Usádza ho do svojho pohodlného auta na miesto spolujazdca. Cupitavým krokom obieha svoje autíčko k dverám vodiča a stále zanecháva dojem dobre pripraveného a spoľahlivého predajcu nehnuteľností. Otvára predné dvere a na sedadlo vodiča decentne ukladá svoju koženú tašku. Dvere jemne zatvára a opäť cupitá, tentokrát na zadné sedadlo, kde sa pohodlne usádza, zatvára za sebou dvere a zapína si (ako správny vodič) bezpečnostný pás. Po týchto úkonoch si s úľavou vydýchne a sedí. Klient osamotený v prednej časti, obšťastňovaný len spoločnosťou kabele, ktorá zaujala miesto za volantom, chvíľu váha. Potom sa nechápavo otočí na spokojne sa vzadu tváriaceho Mareka a prezrádza mu s úsmevov malý detail... „Ale takhle to pane Marku nepojede“.
ROMAN:
Otec rodiny po spoločných raňajkách štartuje auto a vyráža do práce. Ostatní členovia rodiny ešte dojedajú, keď si on dáva okružnú jazdu okolo svojho domu a opäť auto zastavuje pred bránou. Prekvapení členovia rodiny ho sledujú ako vbieha do domu, vybieha na poschodie, po chvíli zase zbieha a stále pri tom niečo akoby hľadá. Bez pozdravu vybieha z domu. Keď sa znovu vrúti do domu, nápadne pripomínajúci marátonskeho bežca kríženého s detektívom, manželka to už nevydrží a s milým úsmevom sa ho sladko pýta: „Tatko, čo to robíš?“ On, nezastavujúc sa vo svojej pátracej akcii (lebo už sa hrozne ponáhľa), iba stroho odvrkne: „Hľadám kľúče od auta!“ Na to celá rodina spozornie a priam zneistie. Lebo všetci, okrem neho!, si zreteľne uvedomujú zvuk bežiace motora ich auta pre bránou.
