Hlboko niekde v tmavej noci,
Pár hnedých detských očí,
Drží chladnú ruku vo svojej dlani,
A nemo sa pýta, prečo mami?
Vonku už zase rynčia zbrane,
Posledný vojak v obrane padá na ne,
Pevnosť sa rúca, nepriateľ čaká,
Dievčatko cupitá po „schodoch draka“.
Tak silná pevnosť, vždy schopná obrany,
Skolená zradcom zo svojich rád,
Dievčatko cupitá, už stojí skoro u brány,
Nepriateľ počíta percento strát.
Bránu si otvára preveľkým kľúčom,
Vychádza, v očiach plamienky snáď?
Nepriateľ víta ju hurónskym smiechom,
„Tak toto ostalo z vás?“
Dievčatko prichádza k nemu a mlčí,
Do dlane vkladá mu veľký kľúč.
„Buď vítaný v mojom kráľovstve nepriateľ“
a z očí jej vyšľahne jasný lúč.
„Čo si zničil, zničil si a je toho veľa,
O to viac práce napraviť to máš,
Dobyl si pevnosť moju, no nedobyl si mňa,
Odteraz som tvoja nová kráľovná“.
Nepriateľ v smiechu na kolená padá,
Nevníma, že už slepý je,
Ten jasný lúč zo „schodov draka“,
Jeho moc hasí v tmavej tme.
