Nechcem na našu školu nadávať. Nie je vôbec zlá. Ako som spomínala v mojom prvom článku, v mojej škole je fajn. Celkom dobrí učitelia, krásny triedny kolektív a pár skvelých ľudí z iných tried. Je to tak, aj keď som tvrdila, že som vedela kam chcem ísť. No žiaľ, gymnázium bola moja posledná možnosť, keďže moju vytúženú školu rok pred písaním mojej prihláška zrušili.
Bola som z toho dosť smutná. A čo rodičia? Mama mala konečne srdce namieste a mohla spokojne spávať. Otec? Ten bol možno aj trošku sklamaný. Mala som taký pocit, že by ma v tom aj podporil, ale nechcel sa hádať s mamou. Nakoniec mi to obaja zatrhli! Prečo? Vraj to nie je pre dievča.
SOMARINA!
Prečo by žena nemohla byť vojačkou? Veď to je úplne normálne. Vraj si to mám všetko dobre premyslieť. Darmo hovorím, že to už dávno premyslené mám. Chcem robiť to čo ma baví. Prečo to mám práve zakázané?
Prečo nie je na Slovensku nejaká škola tohto typu? Čím ďalej sa túto prácu ľudia boja robiť. A presne toto vadilo mojim rodičom. Nespávali by, kebyže sa v noci prechádzam po námestí s obuškom, putami a nejakou tou devinkou v ruke. V tomto ich asi chápem.
No ja nespávam teraz, keď sa musím učiť gymnaziálne "sprostosti". K čomu mi bude dobré vedieť, aké väzby poznáme v chémii? Podľa mňa k ničomu. Žiaľ, musím si cez toto všetko prejsť. Prísť na to, že nemčina "má logiku"? Toto mi bude najbližšie dva roky robiť ešte obrovské problémy.
Povedala som si, že to všetko vydržím. Ale dokedy? Teším sa na deň, keď si budem vypisovať prihlášku na vysokú. Dúfam, že už neurobím takúto chybu. Inak skončím pravdepodobne ako učiteľka, ktorú deti nebudú mať moc v láske :).
Výčitky a otázky na túto tému ma asi nikdy neprejdú. Ale jednu mám stále: " K čomu mi toto všetko je?". Musím si na ňu odpovedať sama: NEVIEM.
