Ja som sado jedného takéhoto domova dostala asi pred 5 rokmi. Bola som v 9. triede ZŠ.Robili sme jeden projekt v rámci Detského parlamentu a ja som sa rozhodla, žeto pôjdem skúsiť. Varovali nás pred príchodom, že je to veľmi náročné, najmä napsychiku.. Lenže v 14-15 tich rokoch ste majstrami sveta, nič vás nerozhádže.Ste nad vecou. Teda, aspoň si to myslíte. A ja som nijako nevyčnievala z radubežných " puberťákov".. Ešte pri vchode som si bola istá, že MŇA nič nerozcíti, som pripravená načokoľvek..
Hm, keďtak nad tým spätne rozmýšľam, bola som pripravená na vozíky, rôzne poškodenia asmútok.. Vôbec som však nebola pripravená na to, čo som tam videla..
Klientidomova sedeli pri stolíkoch a každý bol zabratý do nejakej činnosti. Jednaskupinka maľovala farbičkami to, čo okolo seba videli..No, bolo to skôr to, čov svojich čistých dušiach mali. Nič strašidelné, ako vidíte teraz na obrázkochRAmbov či Mutantov X, ktoré hrdo visia na chladničkách rodín soškôlkarom.. Jednoduché čiary a v nichskrytý význam, ktorý vidí len ich autor..Jednoduchý svet, no o to krásnejší abelší..
Prisadlasom si k nim. S úsmevom a strachom, ktorý mi začínal stláčať srdce. Zvládnemto? AKo sa mám správať? Zvláštne, ako pozdrav dokáže rozviazať jazyk..Len somsa spýtala, čo kreslia a začali sa predbiehať v zložitých vysvetleniach svojichdiel.. Niektorým som nič nerozumela. Downov syndróm, či iné poruchy sapostarali, aby mali komplikovaný verbálny kontakt so svetom. ZAto neverbálnepovedali viac, ako by som ja povedala miliónom slov.. Oči mi ukázali zmyseltých čiar a ukázali mi, že autor vidí svet krajšie ako ja. Hoci možno nevidítoľko, čo ja. Nevidí všetky možnosti modernej doby, ale vidí to, na čo my,konzumná spoločnosť tak často zabúdame.. na krásy jednoduchosti.
Po párminútach zaznela z magnetofónu hudba a celý náš maliarsky kútik pocítil chuťtancovať. Pár krokov sme prešli do stredu miestnosti a začali sme sa kývať dorytmu. Nie, nešlo o hiphopové mávanie rukou ani o bláznivé mykanie hlavou vrytme hard rocku.. Toto bola skôr radosť z tónov a z toho, že sú tam všetci, najednom mieste, spolu a takto vzájomne si užívajú slobodu.
Anineviem ako prešla hodina a my sme museli odísť. Prišla som sem pyšná, že somzdravá a JA idem pomáhať chorým. No odišla som taká malinká, lebo"chorí" pomohli mne.. Odvtedy som tam bola veľa krát. A, i keď je tovždy akoby po prvý krát, otvára sa mi obzor nových a nových dimenzií chápaniasveta okolo.
Ktokoľvek,kto žije s akýmkoľvek postihnutím, alebo je príbuzným niekoho chorého je premňa nevyčerpateľným zdrojom energie..A my ostatní sa môžeme len modliť a snažiťsa urobiť všetko preto, aby sme sa stali skutočne pomocnými rukami v ichstatočnom živote. Lebo nie je hrdinstvo byť šťastný keď máme všetko, čo chcemea sme relatívne zdraví. Skutoční hrdinovia sú ľudia, ktorí sa napriek bolestiusmievajú a npriek tomu, že sami majú málo, stále rozdávajú..i keď možnonevedomky...
ĎAkujemkomukoľvek, kto priložil ruku k dielu...
