Ako je možné, že v súčasnosti sa celkový počet rusínskeho obyvateľstva vo svete v štatistikách uvádza na úrovni iba 610 tisíc (podľa SIL International) , podľa odhadov rusínskych organizácií na úrovni 2 milióny, pričom nás koncom 19. storočia len v samotnej v Rakúsko-Uhorskej monarchii boli 4 milióny (podľa sčítania obyvateľstva v R-U monarchii) ? A pritom nárast obyvateľstva v Európe za posledných sto rokov dosiahol 80 percent..
Podľa oficiálneho sčítania obyvateľstva v roku 2001 Štatistickým úradom Slovenskej republiky sa k rusínskej národnosti prihlásilo 24 tisíc obyvateľov Slovenska, pričom ďalších 11 tisíc uviedlo svoju národnosť ako ukrajinskú. Podľa odhadov je celkový počet ľudí na Slovensku, ktorí sa sami seba identifikujú ako Rusnaci, čiže Rusíni, cca 60 tisíc, o čom svedčí aj fakt, že v rámci oficiálneho sčítania obyvateľstva v roku 2001 Štatistickým úradom Slovenskej republiky rusínčinu ako svoj materinský jazyk uviedlo 55 tisíc obyvateľov Slovenska.
Rusínsky jazyk bol na Slovensku kodifikovaný až v roku 1995. Tento krok je doteraz niektorými Rusínmi a predovšetkým ľuďmi, ktorí sa identifikujú ako Rusíni-Ukrajinci, považovaný za kontroverziu, keď argumentujú, že kodifikovaný jazyk nezohľadňuje všetky miestne nárečia Rusínov. Otázkou však je, či je také niečo vôbec možné. I kodifikovaný slovenský jazyk nezohľadňuje všetky nárečia a dialekty Slovákov. Ďalším argumentom odporcov kodifikácie rusínskeho jazyka je téza, že Rusíni sú súčasťou Ukrajinského národa. Tomuto však v súčasnosti verí čím ďalej tým menej ľudí.
Status úradného jazyka má rusínsky jazyk v provincii Vojvodina, ktorá je súčasťou Srbskej republiky, a od uznania jazyka v roku 1923 sa bežne používa na školách, v úradoch, počas kultúrnych podujatí a v médiách v oblastiach obývanými Rusínmi. Ide o tzv. Vojvodinských Rusínov, ktorí sem prišli v 18. storočí. Je treba povedať, že reč tzv. Panónska rusínčina, ktorou miestni Rusíni hovoria, viac pripomína tzv. východniarsku slovenčinu ako rusínčinu karpatských Rusínov. I preto ju mnohí odborníci považujú buď za samostatný mikrojazyk alebo za dialekt slovenčiny.
Na Ukrajine, kde žije najviac Rusínov (predovšetkým v Podkarpatskej Rusi, ktorá bola v rokoch 1919-1939 súčasťou Československa), je rusínska národnostná menšina a jej jazyk doteraz potláčaný a oficiálne neuznaný. Dôvod tkvie predovšetkým v obavách centrálnej ukrajinskej vlády o narušenie stability Ukrajiny ako štátu, pretože ide o jeden z najviac etnicky zmiešaných štátov v Európe (iba cca 75 % obyvateľov je etnických Ukrajincov) a uznanie rusínčiny by mohlo spustiť lavínu nárokov tamojších etnických skupín.
V Poľsku boli Rusíni (čiže Lemkovia, ako sa tu nazývajú) po skončení druhej svetovej vojny v rámci „operácie Visla“ násilne presunutí do západných a severných nových oblastí Poľska a asimilovaní. Pôvodné územie – tzv. Lemkovsko, ktoré sa nachádza na území dnešného juhovýchodného Poľska a západnej Ukrajiny, ostalo takmer vyľudnené a v súčasnosti sa sem vracia iba málo pôvodných obyvateľov, či ich potomkov. Ide o pohraničné územie, ktoré susedí so severovýchodným cípom Slovenska. V súčasnosti sa oficiálne k lemkovskej národnosti v Poľsku hlási iba 6 tisíc jeho obyvateľov. Celkový počet Lemkov sa v Poľsku odhaduje na 100 tisíc, z čoho na tzv. Lemkovsku 10 tisíc ľudí.
Okrem týchto oblastí v súčasnosti Rusíni/Lemkovia žijú v malých počtoch na severovýchode Maďarska, na východe Chorvátska a v neposlednom rade je treba spomenúť a vyzdvihnúť početnú komunitu Rusínov v Spojených štátoch amerických a v Kanade, ktorí v súčasnosti tvoria akýsi motor národného uvedomenia Rusínov vo svete.
Nad otázkou, ktorú som položil na začiatku článku, sa už dlho zamýšľam. A viem, že nie som sám...
