Kráčame dole Václavským námestím.. trochu zvláštne námestie s obojsmernou dopravou. Pohľad sa mi zastaví na striebornej soche muža s klobúkom, keď sa zrazu pohne a ja skoro dostanem infarkt. Smeje sa na mojej reakcii. Všade sú ľudia, samí turisti, každý mieri iným smerom.
Kráčame po starých dlažobných kockách, po úzkych uličkách a prídeme na Staromestské námestie. V strede stojí pán s vedrom, robí veľké mydlové bubliny a deti ich naháňajú. Obdivujeme radnicu a o malý kúsok ďalej aj Orloj. Urobíme zopár fotiek a obzeráme sa po nejakej reštaurácii na obed. Hneď ako do jednej vojdeme a pozdravíme sa slovenským ľubozvučným „dobrý deň“, čašníkom sa na tvári objaví taký zvláštny úsmev, ako keby ešte nikdy nevideli Slováka. Alebo Slovenku, či dve ? Po dobrom obede pokračujeme ďalej podľa nášho zoznamu atrakcií, čašníkom pri odchode venujeme dva pekné slovenské úsmevy.
Na Karlovom moste sme sa zastavili a opäť pokochali výhľadom. Je tu strašne veľa ľudí, čo tomuto miestu dáva turistický nádych. Musíme prekľučkovať pomedzi nich, kým sa dostaneme na druhý koniec.
Počasie je príjemné, fúka vetrík a obloha je zatiahnutá, vyzerá to na letný dážď. A kým som dokončila túto myšlienku, už sa aj rozpršalo. Vyšliapeme hore na Petřínsku rozhľadňu a chvíľu lapáme po dychu. Výhľad je tu nádherný, vidíme celé mesto. Cestou dole po parku nás zastaví akýsi „čarodej“ a láka turistov, aby sa išli pozrieť do jeho domčeka, kde vraj čarujú. Klasicky na nás začal hovoriť po anglicky. Po slušnom odmietnutí a opätovnom prekvapení zo slovenského jazyka sme pokračovali vlastnou cestou. Schyľuje sa ku večeru a po krátkom hľadaní sme našli naše ubytovanie. Po dlhom dni nebol problém zaspať.
Na druhý deň sme sa vybrali do pražskej zoo. S lístkami na električku sme si nerobili starosti, mysleli sme si, že pri zastávke bude automat. Ale on nikde. Prezreli sme všetky zastávky v okolí, ale nikde žiadny automat. Nakoniec sme našli trafiku. Kúpili sme si si ich viac, do budúcna.
Nastúpili sme do totálne preplnenej električky, čo bolo v istom zmysle pozitívum, lebo aspoň nebolo pri tých zákrutách kde spadnúť.
Keď sme konečne vystúpili, naša púť po zoo sa mohla začať. V roku 2015 bola vyhlásená za štvrtú najlepšiu zoo na svete. A nie je sa čomu čudovať, krásny upravený areál, mnoho druhov zvierat a otvorené pavilóny. Každú hodinu sa koná komentované kŕmenie iných zvierat, čo je skvelá atrakcia pre návštevníkov. Hneď ako sme vstúpili do areálu, navštívili sme otvorený pavilón s lemurmi, o kúsok ďalej sa slony obhadzovali slamou a žirafy oblizovali drevené stĺpy. Je tu 670 druhov zvierat, takže naozaj sa je na čo pozerať. Strávili sme tu pol dňa a ešte sme sa aj zabavili na typicky českom humore, keď nejaké malé dieťa hovorí: „Tati, podívej, gorila.“ A „táto“ sa pozrie na pracovníka, ktorý obďaleč strihá kríky a hovorí: „To není gorila, to je zahradník.“
Naspäť do mesta sme sa opäť odviezli už nie až tak plnou električkou a navštívili sme výstavisko Holešovice. Bolo tam ľudoprázdno, až sa nám to zdalo čudné po všetkých tých preplnených miestach. Chvíľu sme pobudli v príjemnom tieni stromov a pokračovali sme v ceste na stanicu metra. Tento spôsob dopravy ma len utvrdzuje v tom, že naozaj som vo veľkomeste. Eskalátorom, ako schody do neba, sa privezieme na nástupište a nastúpime. Je to zvláštny pocit prvýkrát cestovať metrom.
Vystúpime z tmavého podzemia do slnečných ulíc a vyberieme sa hľadať Tancujúci dom. Nie, on netancuje naozaj, len tak vyzerá. Ako tak kráčame, hľadáme ho pohľadom, ale nikde ho nevidíme. Čakáme, že bude vytŕčať z radu okolitých budov, keď si uvedomíme, že vlastne stojíme skoro hneď pri ňom. Je iný ako ostatné budovy a predsa sa sem dokonale hodí. Ale je to atrakcia len navonok, vo vnútri sú nejaké kancelárie a na vrchu reštaurácia. Dokonca sa mi podarí spraviť aj peknú fotku, keď všetky autá a ľudia prejdú.
Neďaleko sme našli mačaciu kaviareň a keďže ja aj moja spolucestujúca máme rady mačky, povedali sme si, že sa tam zájdeme pozrieť. Otvorí nám akýsi japonský Čech, ukáže nám kde si môžeme spraviť kávu a kde sú mačky. Ešte som nebola v kaviarni, kde by som si kávu musela urobiť sama. Nuž, všetko je raz prvýkrát. Okrem nás tam boli asi ešte štyria ľudia, všetko cudzinci. Mačky o nás absolútne nejavili záujem, na blízku nebola ani jedna. Strávili sme tam asi hodinu a išli sme preč. Zbytočne vyhodené peniaze.. a že si pýtal celkom dosť.
Na záver dňa sa ešte potulujeme po pražských uličkách, začína sa stmievať a my vidíme mesto zase z iného uhla. Tma a svetlá lámp mu dávajú úplne iné čaro. Prejdeme popri Národnom divadle a vraciame sa do nášho dočasného domova.
Tretí, a náš posledný, deň v hlavnom meste Česka sme sa rozhodli stráviť v hrade. Trochu sme sa pomotali úzkymi uličkami, kým sme vyšli hore. A tam sme si našu návštevu hradu rozmysleli. Rad asi na dve hodiny čakania. Toľko času my nemáme, na obed musíme byť na stanici. Po krátkom uvažovaní sme zistili, že neďaleko je národná galéria. Zamierime teda tam. Ale keďže nie sme žiadni odborníci na výtvarné diela, obrazy nám veľa nehovorili. Vrátili sme sa do mesta a rozhodli sme sa, že ochutnáme pražskú špecialitu- trdelník so zmrzlinou. Krátko na to musíme čeliť náletu ôs a čudnému pánovi, ktorý príšernou angličtinou od nás niečo chce. Po chvíli sa z neho vykľuje Majo z Čadce, ktorého opitého okradli v električke(potvrdil to aj správou z polície) a má so sebou len veci, ktoré kúpil frajerke. Veľmi nás prosí, že on nám tie veci dá, len keby sme mu dali nejaké to euríčko na cestu aspoň do Olomouca. Tak v domnienke, že nás nechá na pokoji, sme mu dali drobné a on nám div ruky nešiel vybozkávať. Nakoniec sme ho tam nechali a ponáhľali sa na vlak.
Domov si nesieme foťáky plné fotiek, hlavu plnú spomienok a nohy s nachodenými kilometrami. Praha je krásne mesto s osobitou atmosférou. Prepája sa tu história s novodobou architektúrou a všetko dokopy to vyznie úplne prirodzene. Je skvelé byť na novom mieste a tieto tri dni sme si naozaj užili. Cestovanie je činnosť, ktorá človeka zvláštnym spôsobom napĺňa. Má možnosť vidieť nové miesta, nových ľudí, iné veci ako pozná.
A Praha má nejaké svoje zvláštne čaro. Zanechá vo vás kúsok seba, že vždy keď si prezeráte fotky, máte chuť sa tam vrátiť a opäť byť jej súčasťou. Nie nadarmo sa hovorí, že kto bol v Prahe raz, má chuť sa tam vracať znova a znova. A ja sa tam teda raz určite vrátim. Zatiaľ dovidenia, nová stará známa Praha.