Prišla cudzincov len veľkolepo uvítať a demonštrovať tak svoju obrovskú silu.
Inkovia mali totiž zvláštnu stratégiu získavania nových území – postavili obrovskú armádu, avšak tá slúžila skôr ako manifestácia moci ríše, ako skutočný nástroj boja a za druhé – kráľom ríší, ktoré si podmaňovali vždy ponúkali nie otroctvo a poddajnosť, ale naopak – výhody aké budú mať, ak sa stanú súčasťou ríše Inkov.
Lenže Pizzaro toto poznal a vedel, že armáda kráľa Atahualpa je len na ozdobu – tak sa so svojimi 200 mužmi na 100 tisícový dav šokovaných indiánov vrchol v plnej zbroji a zabíjal hlava nehlava a tí sa všetci rozpŕchli v nevýslovnej hrôze, umocnenej navyše tým, že nepoznali koňa a tak sa stalo, že Pizzaro celkom poľahky zajal kráľa Atahualpa a to bol koniec obrovskej a mocnej ríše Inkov.
Podobnú stratégiu uplatnil aj jeho kolega v roku 1521 Hernando Cortés v ríši Aztékov, keď s hŕstkou rytierov zajal jej kráľa Moctezumu II.
A všetko toto násilie a vraždenie sa dialo pod hlavičkou šírenia kresťanstva i keď skutočným motívom bola obyčajná chamtivosť, ktorej však kresťanstvo nijako nebránilo.
A to nespomínam neslávne slávne križiacke výpravy do svätej zeme, ktoré vyvrcholi dobytím Jeruzalema v roku 1099, kde krvilační križiacki rytieri pod vedením Guglielma Embriacem vyvraždili všetkých viac ako 70 000 obyvateľov Jeruzaléma, vrátane žien a detí.
Avšak snáď najstrašnejší príklad besnenia kresťanstva bola stredovekí inkvizícia, ktorá má na svedomí státisíce mŕtvych a umučených nevinných a bezmocných žien i mužov, ktorí sa stali obeťami chamtivosti ich príbuzných a priateľov bažiacimi po majetku zavraždených.
Áno uvedené historické udalosti a súvislosti ľahko zvádzajú ku konštatovaniu, že Boh neexistuje, alebo ak existuje, tak je neskutočne krutým sadistom, nakoľko jasne videl, že vraždenie a zabíjanie sa deje v jeho mene a nijako tomu nezabránil.
Ja si však myslím, že ak Boh existuje, to, že týmto masakrám nechal voľný priechod, sa ukázal ako veľmi múdra a vzdelaná bytosť, ktorá vedela, že svet, ktorý naprojektoval sa správa presne podľa pravidiel descendenčnej (vývojovo progresívnej) evolučnej dynamiky vývoja života a ľudstva, ktoré do programu sám vložil.
Tento program je založený na fragmentovaní histórie do fraktálov, ktoré sú časovo samopodobné a je úplne jedno čoho história to je, či história evolúcie života, alebo ekosystému ľudstva.
A všetky javy a udalosti sa vyskytujú v čase a priestore nie náhodne, ale sú zviazané zvláštnym korelačným princípom, ktorý matematici nazvali ako „mocninová závislosť“ (coefficient power addiction)
Základom motivačnej štruktúry dynamiky zmien je konflikt postavený na kritickom dosiahnutí nejaké množstva niečoho v danom okamihu určujúceho. (nedostatok potravy, epidémia, útlak, otroctvo, bieda, nespokojnosť, chamtivosť po niečom a pod.) Akonáhle dosiahne kritické množstvo také napätie energie, že sa systém zrúti, hovoríme o perkolácií, alebo bifurkácií, kedy štruktúra prechádza do nového stavu, ktorý má iné vlastnosti, inú kontextualitu, iné vzťahy, iné informačné prepojenia a pod.
Avšak čo je dôležité – neexistujú žiadne privilegované komponenty– všetky javy a udalosti, všetky katastrofy či extinkcie (hromadné vymierania) sú tvorené základnými prvkami, ktoré tvoria fundament štruktúry, teda nie si inicializované niečím, čo je nad nimi, nejakým deterministickým vzťahom, či iným tangenciálnym vplyvom.
Ďalším zlomovým poznaním bol objav akým spôsobom je sieťované informačné pole ľudstva, ktorý objavili Duncan Watts Steve Strogatz v roku 1999.
Zistili, že náš svet je úžasne malý a že takmer všetko je zosieťované so všetkým a veľmi malý element môže ovplyvniť aj element obrovský a zrovna tak bezvýznamný dej môže v priebehu krátkeho času zrazu nadobudnúť významnosť obrovských rozmerov.
Nuž a napokon to najdôležitejšie: Wittenovo – Sandersove - Mekainove agregačné hry limitované difúziou na univerzitách v Chicagu a v Oslo priniesli do vedy nové pojmy ako „fyzika histórie“ alebo „kumulatívna fyzika“, ale stretla som sa už aj s názvom „fyzika zamŕzania skutočnosti“ a pod.
Na základe modelovania týchto hier sa zistilo, že nás svet nie je prevažne deterministický, ako si to mysleli učenci počas tisícov rokov, to znamená, že jedna udalosť nespôsobuje udalosť ďalšiu a tak ďalej na základe nejakého matematického diferenciálneho vzťahu.
Ale v skutočnosti prevláda princíp akéhosi „ukladania udalostí“ jednej na druhú bez toho, aby boli deterministicky akokoľvek previazané a že dominujúcim princípom na chod sveta sa stáva spôsob a topológia tohto ukladania, alebo „vymŕzania“ jednotlivých udalostí, alebo skupín udalostí do synergických celkov, alebo celkov, ktorých fúziou vzniká emergencia.
Náš svet je akoby obrovská priestorová mriežka - kryštál, zložená z vlákien a uzlov, pričom žiadny z týchto uzlov nie je rovnaký.
Všetky susedné uzly sú navzájom spojené vláknami. Avšak existuje určitá hierarchia uzlov podľa veľkosti a v rámci tejto hierarchie sú uzly danej veľkosti tak isto navzájom spojené. Týmto spôsobom sú aj menšie uzly spojené s inými uzlami, ako len so susednými. Deje sa to na základe topologických korelácií miery zdatnosti (fitness distribution) medzi Bose Einsteinovým kondenzátom a topológiou tvorby hierarchie dominantných uzlov v komplexných štruktúrach, ktoré v roku 2000 objavila Ginestra Bianconi z Alan Turing inštitútu v Londýne.
Niekedy sa stane, že niektoré vzdialené uzly sa nečakane prepoja klbkom chaoticky zauzlených vlákien a prebehne medzi nimi spontánny kontakt - vznikne incipient (hýbateľ, podnecovateľ), ktorý smerovanie kaskády dejov, alebo histórie zrazu nečakaným spôsobom zmení. Často sa objavuje podobnosť s inými udalosťami v priestore a čase – to nie je nič iné, len zviditeľnenie fázovo korelujúcich fraktálnych dimenzií.
Všetko, čo sa v kryštáli stalo, tvorí tehličku, na ktorú sa pridáva ďalšia tehlička a na ňu ďalšia a ďalšia – to je história, v ktorej je všetko rovnako dôležité a podstatné, pretože aj najmenšia tehlička môže ovplyvniť to, ako bude celý konštrukt kryštálu rásť, ako bude vyzerať.
Každá informácia je fundamentom všetkého ostatného – z informácie sa rodí energia, pohyb, deje, ľudské osudy i láska.
A každý človek, ktorý sa narodí, každý jeho čin, myšlienka, smútok, či radosť, každé priateľstvo a láska ostávajú v tomto kryštáli uchované už navždy, a sú akoby „zamrznutý“ vo večnosti pretože jeho bytie ovplyvnilo kaskádu udalostí, príčin a následkov často bez toho, aby si to vôbec uvedomil.
A preto život ani toho zdanlivo najbezvýznamnejšieho človeka, možno i nešťastného bezdomovca pod mostom nie je zbytočný, pretože nikto na svete nevie povedať, či náhodou nejakým banálnym činom, myšlienkou, vzťahom, či láskou nevedomky neuviedol do pohybu nejaké zdanlivo úplne bezvýznamné vlákienko pavučiny kaskády nečakane prudko gradujúcich udalostí, ktoré zásadným spôsobom zmenili celý svet.
