Čitatelia ma poznajú ako autorku veľa početných textov, v ktorých dokazujem to, že Boh chápaný ako tvorca, či strážca a mravokárca je elementom, ktorý je zbytočný, že svet by bol rovnako funkčný aj bez neho a keď je niečo zbytočné a navyše, tak pochopiteľne načo aj má vôbec byť – a takto vlastne dokazujem, že žiadny Boh nie je.
Ak teda podľa tohto dôkazného princípu pripustím, že Boh ako stvoriteľ predsa len existuje, tak si ho predstavujem nie ako dementného hlupáčika, čo sa 7 dní hrajkal s plastelínou a baterkou vytvoril nebo a zem, potom svetlo a tmu, vodu, súš, svetlá na oblohe a napokon všetko živé.
Nie, nie predstavujem si ho ako inteligentnú bytosť – programátora, ktorý vymyslel nejaký sofistikovaný jednoduchý softvér, ktorý vložil do počítača, stlačil tlačítko enter a čakal...
Proste inicioval obrovský Big Bang samozrejme s tým, že do spusteného programového procesu už nijakým spôsobom nezasahoval - veď nebolo treba.
Všetko, čo nasledovalo sa dialo už samo a z Boha - programátora sa následne stal pasívny divák, obdivujúc vlastné geniálne dielo ako sa mu samo od seba vyvíja a utešene rastie.
Ono, ten náš nádherný vesmír je vo svojej podstate veľmi jednoduchý. Vlastne stačilo doň vložiť 6 základných fyzikálnych konštánt a naformulovať 4 základné dejové princípy.
Prebehnem ich len letmo, lebo to nám zatiaľ stačí:
1) číslo „N“ definuje limitnú veľkosť vesmíru ktorú reprezentuje konštanta 10 na 36- stu. Je to vlastne pomer intenzity elektrickej jadrovej sily a gravitačnej sily.
2) ďalšie číslo eta = 0,007 určuje pevnosť väzby atómových jadier – vlastne určuje spôsob „výroby“ všetkých atómov, vyskytujúcich sa vo vesmíre a kontroluje produkciu energie, ktorá prúdi od hviezdy na planéty okolo nej krúžiace.
3) ďalšie číslo – omega je mierou možností materiálu v našom vesmíre a tzv. Temnej hmoty. Omega nám proste prezrádza relatívnu dôležitosť gravitácie a energie rozpínajúceho sa vesmíru.
4) číslo lambda bolo objavené iba v roku 1998, je veľmi maličké a vyjadruje akýsi pendant voči gravitácií – jednoducho povedané antigravitácia, ktorá bude ovplyvňovať a dolaďovať „hustotu“ rozpínajúceho sa vesmíru tak, aby sa vesmír nezrútil do gravitácie, ale vzápätí aby sa rozpínal, čo je nevyhnutnou podmienkou na ďalšiu štrukturalizáciu hmotného substrátu
5) piate číslo Q vyjadruje pomer dvoch základných energií a má pomer 1 ku sto tisíc. Ak by bolo Q menšie, vesmír by bol len akousi bezštruktúrnou mazanicou a ak by bol väčší, bol by zasa búrlivým miestom, kde by neprežili žiadne hviezdy.
6) číslo „D“ udáva počet základných atribútov priestoru a rovná sa trom.
Nuž a do týchto základných 6 konštánt Boh implantoval aj 4 základné pravidlá hry, podľa ktorých sa bude vesmír riadiť.
Sú nasledovné:
1) Navier – Stokesove rovnice, ktoré reprezentujú tvorivý princíp, podľa ktorého sa mení chaos na poriadok
2) princíp beškálovej fraktality – to je vlastne princíp matriošiek akési opakovanie štruktúr samých v sebe. (napríklad mesto je zmenšeným fraktálom (modelom) celej pozemskej civilizácie)
3) Hamiltonov variačný princíp minima energie, ktorý hovorí, že všetko vo vesmíre sa snaží diať tak, aby to bolo čo najefektívnejšie s minimálnym výdajom energie.
4) zákon nárastu entropie. To je vlastne opak prvého princípu, ktorý hovorí, že všetko má tendenciu sa kaziť a rozkladať sa – je to vlastne tvorivý akcelerátor prvého princípu, pretože o čo sa niečo chce viac pokaziť a rozpadnúť, o to viac musíme vynaložiť tvorivého úsilia na to, aby sa to nerozpadlo a nepokazilo.
Týmto 10 „božím prikázaniam“ (počet čisto náhodný?) vďačíme za to, že svet a my v ňom existujeme a stačilo by čo i len trošičku zmeniť jednú z konštánt, či z pravidiel a svet by sa okamžite vyparil do ničoty.
Nuž a na mieste je teraz otázka – ako vedel Boh, že tieto základné konštanty musia mať práve také hodnoty, aké majú? Lebo, súčasná veda toto nevie nijakým spôsobom vysvetliť, ani matematicky odvodiť.
Je preto možné, že to proste náš programátor „skúšal“ a „skúšal“, inými slovami aplikoval metódu, ktorá sa nazýva analýza kovariancie, až mu napokon posledný pokus vyšiel.
Ale toto sa mi ani trochu nezdá - to je akoby sme rozobrali na koliečka hodinky a potom by sme tieto koliečka natriasali v krabici dovtedy, kým by sa hodinky opäť samé od seba neposkladali do pôvodného celku.
Nuž a práve to, čo som popísala ma donútilo položiť si otázku, či náš vesmír nebol naozaj stvorený programovo a sofistikovane nejakou inteligenciou, ktorá by všetkých 10 princípov proste vypočítala.
A istá je aj ďalšia konzekvencia takéhoto uvažovania – štruktúra samotnej bytosti Boha by musela byť štruktúrou informačného poľa, to znamená, že náš stvoriteľ by musel mať rovnakú fyzikálnu podstatu, aké má naše vedomie a naše duchovné entity – teda duše.
Toto vyplýva z jednoduchého motivačného činiteľa – načo by boh vymýšľal iné štrukturálne entity než aké mal k dispozícií? Veď to by nikam neviedlo.
Proste ak Boh ako programátor skutočne existuje – otázkou ostáva, ako sa v našich životoch prejavuje.
A tu sa opäť dostávam ku značnej názorovej kontradikcií s vierou i keď len na prvý pohľad.
Podľa mňa sa týmto procesom existencia Boha naplnila a momentálne je situácia taká, že Boh len sleduje, ako sa jeho výtvor ako celok vyvíja a v žiadnom prípade do neho nezasahuje – neopravuje, nekoriguje, lebo to ani nie je fyzikálne možné.
Nie je to možné preto, pretože vesmír a celé univerzum sú štrukturalizované – existuje najmenšia časť priestoru a času tzv. Plankova konštanta = cca 1 na mínus 43 ktorá je schopná niesť len 2 bajty informácií – 1, alebo nula, čo zasa vyplýva z Beckensteinovej limity maximálneho množstva informácií, ktorý môže priestor obsahovať.
Proste Boh o našich individuálnych životoch nemá ani potuchy a keby aj mal – nevedel by ich nijakým spôsobom ovplyvniť. To, akoby sme chceli lyžicou bágra korigovať pohybovanie sa nejakej baktérie, jednoducho to nie je možné.
A možno v tom je zakódovaná celá osudová peripetia ľudstva – v tomto márnom očakávaní, že boh nad nami bdie.
Nie, nebdie.
Sme v tom proste sami až po uši a musíme sa spoliehať len a len na seba, na naše možnosti a schopnosti a zákonitosti, ktorými sa vesmír a život v ňom vyvíja.
A to nielen my, ale všetky vesmírne civilizácie, ktorých sú miliardy.
A možno preto je vo svete tak veľa udalostí a procesov, ktoré hodnotíme ako zlé a škodlivé, či dokonca zničujúce. Ono – očakávanie, že boh je dobrotivý a spravodlivý je možno aj pravdivé a pokiaľ by boh mal schopnosti týmto historickým distorziám zabrániť – určite by tak učinil, lebo boh nie je nijaká cynická obluda a vec by proste určite riešil.
Ale nerieši, lebo na to nemá možnosti ani schopnosti, alebo o nich jednoducho ani nevie.
Namieste je teraz otázka – má vôbec význam a zmysel modliť sa k nemu a navštevovať ho v chrámoch a kostoloch ?
Ja si myslím, že napriek tomu, čo som uviedla, pre niekoho to význam možno aj má. Pre niekoho, kto hľadá princíp všetkého nie v racionalite, ale vo vlastnom duchovnu a tento spôsob hľadania seba samého nie je o nič lepší, ani horší. (pokiaľ pravda nie je nekritickým otrokom táranín, ktoré často krát zaznievajú z úst cirkevných samozvancov)
Pretože v rituáloch, pomocou ktorých sa snažíme s Bohom komunikovať sme zakódovaní my sami. Naše sny a náš nekonečný potenciál sily. Naša duchovná sloboda a naše srdce.
Pretože vesmír, ktorý boh vyprojektoval je postavený na celistvosti indivídua. Lebo podstatou vesmíru je štruktúra – jednotlivosti, ktoré sa spájajú do celku – to sú vlastne šablóny našej prapodstatnej existencie, nášho bytia ako takého….
