Pre tých, ktorí tento článok nečítali len stručne zhrniem jeho hlavnú myšlienku, ktorá je založená na fyzikálnej realite takej, že vzruchy v neurónovej sieti mozgu sa šíria v starších mozgoch pomalšie a za druhé, že mladí ľudia majú viac zážitkov, ktoré rytmizujú plynutie času do početnejších sekvencií (presýpacie hodiny, v ktorých je viac zrniek piesku, sa odsypú za dlhší čas, ako tie, v ktorých je piesku menej).
K teórií pána Bejana nemám žiadne výhrady, avšak rada by som ju doplnila o ďalšie aspekty tak, ako sa na tento epifenomén pozerám ja.
Moja explanácia vychádza tak isto z percepcie, avšak sústreďuje pozornosť skôr na jej emočnú zložku, to znamená na subjektívne vnímanie rytmu dejov a udalostí, ktoré do nášho života vstupujú. Za dôležité v tomto prípade považujem aj okolnosť ktoré vnemové perceptory udalosti snímajú, ako navzájom komunikujú, spolupracujú a akým spôsobom spoluvytvárajú konečný zážitok.
Moja vlastná skúsenosť i skúsenosti mojich známych sú také, že v mladosti sme vedeli udalosti omnoho viac emočne prežívať. Napríklad na moje prvé prázdniny na dovolenke s rodičmi v útlom detstve v Bulharsku nikdy nezabudnem a táto krajina sa vpečatila v mojich spomienkach najhlbšie, napriek tomu, že som v dospelosti navštívila krajiny omnoho spektakulárnejšie a atraktívnejšie.
Čím to asi je ?
Myslím si, že teória pána Bejana to vysvetľuje veľmi elegantne a ja len doplním, že je to spôsobené aj tým, že zážitok v mladosti je obohatený nielen synergiou všetkých našich zmyslových orgánov, ale aj emergenciou, ktorá vzniká napríklad inklúziou vizuálneho vnemu a čuchového vnemu, čoho výsledkom je výsledná percepčná emergencia - niečo, čo sa dá nazvať atmosférou miesta, či duchom miesta a pod. Vieme, že čuch starším ľuďom odchádza rýchlejšie, preto oni už takúto kúzelnú emergenciu nedokážu zažiť. Možno práve preto sa ju snažia kompenzovať prostredníctvom chuťového, či sluchového kanála – poznáme to všetci - ako dospeláci milujú návštevy reštaurácií v cudzích krajinách, či s obľubou počúvajú tradičnú hudbu krajiny – všetko veci, ktoré mladých až tak moc nezaujímajú.
Proste zážitky v mladosti sa nám z tohto dôvodu zdajú byť hlbšie, intenzívnejšie a preto na ne nezabúdame a ostávajú v našich spomienkach trvalo ukotvené. Takže nielen množstvo zážitkov, ale aj ich intenzita má na subjektívne zdanie, že čas v mladosti plynul rýchlejšie určite svoj vplyv.
Druhá vec.
Určite si všetci pamätáte na to, ako nekonečne dlho plynul čas v škole. Alebo ako sme sa doma nudili, keď sme nemali čo robiť, priatelia boli preč, v televízií nič nedávali, čítať sa nám nechcelo. Vtedy sa čas tak isto vliekol ako slimák a myslím si, že takéto slimačie tempo má podobne trávený čas aj v dospelosti i starobe. Tak isto čerpám z vlastnej skúsenosti, kedy som musela povinne sedávať na zasadnutiach mestského zastupiteľstva – bolo doslova peklom počúvať tie reči tam – vtedy sa čas nielen vliekol, ale doslova stál ! A to som mala vtedy už takmer 50 rokov. Dnes som napríklad už na dôchodku, ale čas mi plynie rýchlo, pretože si ho organizujem výlučne len ja samotná tak, že sa venujem len príjemným veciam.
A práve v tom je pes zakopaný. Keď sme boli mladí, tak sme možno aj väčšinu času boli nútení venovať veciam, ktoré nás nebavili, ktoré nás nudili, ako je škola, práce do ktorých nás nútili rodičia, proste činnosti, ktoré sme nevnímali ako pozitívny zážitok, ale ako nutnosti, ktoré by sme boli najradšej, keby neboli. A keď všetky tieto jalové časové fragmenty sčítame, tak to dá celkom slušný časový úsek, ktorý sme vnímali tak, že ubieha veľmi, veľmi pomaly.
A naopak – aj mladým ľuďom sa zdá, že prázdniny ubehnú veľmi rýchlo – proste je to tým, že dobrého a príjemného nikdy nie je dosť a krásne veci vždy trvajú len krátko. Alebo iný príklad – myslím si, že čas nudného polihovania v nemocnici plynie mladým i starým rovnako pomaly.
Mám dokonca tendenciu si myslieť, že veková diferencia vo vnímaní času v skutočnosti ani neexistuje.
Skúste si predstaviť myšlienkový experiment, že by sme sa na rok s našimi deťmi vymenili. My by sme chodili do školy a robili všetko, čo by nám deti sťaby rodičia prikazovali a deti by boli akoby na dôchodku, čiže by si mohli robiť, čo by sa im zachcelo. (prirodzene, mali by k tomu aj peniaze – experiment by musel byť dôsledný) A potom by sme porovnali ich subjektívne časové dojmy. Možno by sme boli prekvapení tým, ako deťom ten rok rýchlo ubehol a naopak, ako sa nám vliekol ako slimák.
Takže je možné, že som ja i pán Bejaník investovali svoju mentálnu energiu do epifenoménu, ktorý je len psychologický a nemá fyzikálnu podstatu. Ale to nevadí, pretože akékoľvek myslenie človeka obohacuje a takto strávený čas nikdy nemožno považovať za zbytočný.
