Bol pre mňa hviezdou, ktorá jasne svietila v noci,
nedosiahnuteľnou, ale najkrajšou v mojom živote.
Bol pre mňa vetrom, ktorý hladil moju tvár, keď som po tom túžila.
Bol pre mňa nádejou, keď som prežila cestu plnú sklamaní,
bol mojím životom, keď som túžila nežiť.
Bol pre mňa silou, keď som sa cítila slabá.
Bol mi všetkým – voľakedy, dávno...
Zostala som bez snov, bez svetla, bez šťastia, bez lásky,
hviezdy mi už nesvietia, pohladenie vetra už necítim,
v nádej už nedúfam, môj život je zabudnutý v minulosti, niekde s ním,
moja sila sa stratila...
Je mi najkrajšou spomienkou, ktorá zostane v mojom srdci,
najväčšou silou, ktorá mi umožňuje dokázať ísť ďalej.
Je mojimi slzami, keď som nešťastná,
je mojím šťastím, keď sa smejem,
je mojím dávno zabudnutým a nesplniteľným snom,
Je mojou túžbou, keď sa pokúšam myslieť na iných,
Je mojím životom, keď sa ho pokúšam vymazať z môjho života.
Je mojou láskou, keď túžim milovať iného.
Je mi všetkým, keď nemám nič.
Každý jeden deň bez neho je utrpením, väzením v mojom živote,
každý jeden dotyk, ktorý nedostanem, je najsilnejšou túžbou.
Každý jeden sen o ňom je mojou najšťastnejšou chvíľkou,
každá chvíľka strávená s ním bola mojou najkrajšou.
Napriek tomu musím ísť, mojou cestou, plnou tŕní, sklamaní,
kritík, odmietnutí.
Nemať nič ale musieť kráčať ďalej, nechať svoju minulosť.
Byť šťastná aj keď srdce krváca,
milovať, aj keď to už moje srdce nedokáže,
žiť, aj keď je to pre mňa už utrpením.
Túžiť, hoci neveriť v splnení túžob,
Kráčať, hoci ma minulosť ťahá späť,
Dúfať, hoci nemať v srdci už nádej,
Usmievať sa a zároveň mať slzy v očiach.
O tom je život. Trpieť a sklamať sa, aby sme si cenili tie najkrajšie chvíle, ktoré už možno nezažijeme, ale stále mať nádej, pretože nádej je tá jediná, ktorá dokáže prekonať všetky prekážky a dokázať žiť ďalej.
