Vietor

 Fúka. Už dva dni je v Bratislave aj na miestne pomery nevzvykle veterno. Vietor hučí v korunách stromov, píska v zle zavretých oknách, strháva, rozhadzuje popadané lístie a potom ho zhŕňa do kôp tam, kde je závetrie.
 Prináša zvláštny pocit. Ten inak skoro nevnímaný vzduch má zrazu zvuk, má zrazu tvar, jeho dych utlmuje všetky ostatné zvuky mesta. Nepočuť autá, električky, ten pre nás tak bežný šum veľkomesta, ktorý už väčšinou ani nevnímame. Celá atmosféra okolia dostáva iný tvar, akoby sa človek odrazu ocitol niekde v divočine, aj keď je uprostred betónových krabíc. Berie mi dych a prináša so sebou rôzne myšlienky.
 V teple vykúreného bytu počujem jeho hukot a v mysli sa začínajú objavovať obrazy. Myslím na ľudí, ktorí v Karibiku bojujú s hurikánmi, ako sa krčia niekde v pivnici a počúvajú ten skazonosný zvuk, ničiaci ich domy a životy. Myslím na Shackletona, Scotta, Amundsena, Pearyho, Nansena a ďalších polárnych bádateľov, ktorí počúvali hukot antarktického vetra vo svojich tenkých stanoch a čakali, kým jeho tóny budú natoľko tiché, že budú môcť ísť ďalej. Myslím na nekonečné pláne levandule v Provence, stále ovievané prudkým mistrálom - pozdravom z Afriky. A myslím aj na námorníkov, plaviacich sa po moriach, pre ktorých bol spev vetra tou najkrajšou hudbou, lebo znamenal, že sa pevnina posúva stále bližšie k nim, že môžu napredovať.
 Je to dych našej planéty. Je znamením, že sú tu sily, ktoré nevieme a asi tak skoro ani nebudeme vedieť ovládať. Je znamením, že sme tiež len veľmi malou súčasťou tohto veľkého zázraku, zvaného vesmír.
 Dofajčil som vetrom rozžarovanú cigaretu a prefúkaný severákom sa vraciam do bytu plného nezvyklých zvukov. Vietor zostal vonku. A ja som rád, že mi pripomenul kto sme.