Podľa mňa nie je STV "hlavnou príčinou" krízy kultúry na Slovensku, hlavnou príčinou sú politici, ktorí sa sústredili len na ekonomické reformy a aj svojim osobným príkladom sú skôr negatívnym vzorom kultúrnosti. Technokratický prístup k výkonu moci, nezáujem o iné, ako ekonomické výsledky reforiem, nulová snaha o kultiváciu takej základnej veci, akou je v politike komunikácia a mnoho ďalších faktorov, ktoré prirodzene vedú k „zhrubnutiu“ kože aj u ostatných občanov a poklesu citlivosti voči neetickému, či jednoducho neslušnému správaniu vedú samozrejme aj k tomu, že program ako Mojsejovci sleduje toľko divákov, resp. že si vôbec nejaká televízia dovolí niečo také vysielať a ešte sa tým hrdiť.
O permanentných snahách politikov o ovládnutie médií (lebo veľmi správne pochopili, že kto ovláda médiá, má väčšie šance prezentovať sa a byť úspešný vo voľbách) ani nehovorím, sledujeme ich od novembra 89 a len forma a metódy sa postupom času mierne skultivovali a stali sa sofistikovanejšími. Sú ale príčinou, v akom stave sa STV nachádzala v roku 2002, aj v akom stave sa nachádza teraz. To sa často ani nespomenie, signatárom výziev sa to nehodí do plánu, „ukrižovať“ toto vedenie STV za všetky hriechy aj jeho predchodcov.
Ďalším problémom je, že motívy iniciátorov týchto výziev podľa mňa nie sú tak čisté ako sa snažia vyzerať, pričom je jedno, či je za tým politický tlak opozície, vlastné nesplnené ambície, či túžba prezentovať sa v médiách. Skoro by som povedal, že je to zmes všetkých týchto dôvodov. Verím, že podaktorí z nich majú aj ozajstný záujem o pozdvihnutie kultúry na Slovensku, len prostriedky k tomu zvolené považujem za nie najvhodnejšie.
Vedenie STV určite nie je bezchybné a možno mu vyčítať, že v honbe za sledovanosťou občas zabúda na to, že v STV nemôže byť sledovanosť jediným cieľom. Na druhej strane, argument Milana Markoviča v relácii Pod lampou, že sledovanosť nie je vôbec dôležitá, je nezmyselný. Program, ktorý nikto nevidel nemá nijaký vplyv na kultúrnosť národa a teda nesplní ten dôležitý účel, ktorý STV zo zákona plniť má a ktorý od nej (celkom oprávnene) žiadajú signatári výzvy.
Úroveň tých programov, ktoré sa usilujú o vysokú sledovanosť by tiež mala byť vyššia, tu určite neobstojí argument, že sa na to pozerá dosť ľudí. Dosť ľudí by sa pozeralo aj na kvalitnejší zábavný program ako sú trebárs Drišľakoviny, len ho treba vyrobiť. Otázkou je, či sa na Slovensku nájdu ľudia, ktorí sú schopní vytvoriť kvalitnejší zábavný program, keď ani v komerčných médiách, ktoré sú od sledovanosti priamo závislé a mali by teda v zábave hľadať to najkvalitnejšie, to so zábavnými programami nevyzerá nijak ružovo (až na jednu, možno dve výnimky).
Inak je symptomatické, že keď sa hovorí o kultúrnosti, každý akosi inštinktívne vylučuje z tejto debaty komerčné médiá, akoby sa ich táto téma netýkala. Samozrejme že sa musia uplatňovať trochu iné kritériá, ale tak ako v STV, aj v komerčných médiách by mala platiť určitá hranica vkusu, garantovaná kvalitnou dramaturgiou a bezpodmienečne by mala platiť zásada objektívnosti a vyrovnanosti, čo minimálne v jednom prípade prestáva platiť skoro každý večer o 19:00.
Kultúra a kultúrnosť sú zložité veci. Kultúra je aj to Fulghumovské “umývaj si ruky a splachuj”, kultúrou je aj spôsob správania sa v diskusnej relácii, keď som v nej hosť a nie moderátor, kultúrou je ale aj taká na prvý pohľad samozrejmá vec, akou je účasť ministra kultúry na významných akciách štátom podporovaných, aj štátom nepodporovaných umeleckých telies.
Som rád, že sa táto debata o kultúrnosti začína rozbiehať, je snáď signálom, že nás okrem plného brucha začína zaujímať aj niečo iné, niečo viac. Aj keď priebeh debaty často kĺže po povrchu a nedostáva sa ku koreňom problémov. Koreňom, ktoré majú len veľmi vzdialene niečo spoločné s STV alebo jej súčasným vedením. Koreňom, ktoré väzia v komunistickej minulosti, obsahovo a hodnotovo prázdnej politike, mediálnom trhu, obsadenom manažérmi s veľmi svojráznou predstavou o tom, čo je kultúrne, v podnikateľskom prostredí, ktoré sa len veľmi pomaly blíži niečomu, čo sa vzdialene podobá na kultúrnosť a v mnohých ďalších oblastiach, kde sa o kultúrnosti nedá ani hovoriť.
Jednou z najzávažnejších otázok kultúry a kultúrnosti občanov Slovenska, na ktorú sa vo väčšine diskusií zabúda, je pritom podľa mňa otázka vzdelávania a školstva všeobecne, kde sa za posledných 15 rokov veľa pozitívneho neudialo a kde stále cítiť absolútny nedostatok podpory akéhokoľvek snaženia smerom k výchove vnímavých, zvedavých a na kultúru „nastavených“ detí, schopných si vybrať „to pravé ořechové“. Pritom nevidím inú možnosť, ako „pozdvihnúť“ kultúrnosť na Slovensku. Ako sa hovorí: „starého psa novým kúskom nenaučíš“. Keď ale ani deti a mladých ľudí nebudeme učiť „novým kúskom“, keď ich necháme rásť bez vytvárania vzťahu k umeniu, k etike, k estetike a kultúre všeobecne, tak môžeme mať ten najlepší program vo všetkých televíziách, len nebude mať divákov, ktorí ho budú schopní vnímať a pochopiť.
Bude len umením pre umenie a ako taký neprežije. O kvalite života na Slovensku, ktorá je určite dôležitejšia, ako akýkoľvek televízny program, ani nehovorím.
Tento článok sám ukazuje, aké široké spektrum problémov sa skrýva za spojením "Kultúrnosť národa". Určite v ňom nie je všetko, čo do tejto oblasti patrí a určite sa ním nedá popísať každý aspekt tohto problému. Preto som za širokú diskusiu a mrzí ma, ak niekto chce celú tému redukovať len na problém STV, či elektronických médií, bez toho, že by išiel aspoň trochu do hĺbky.
