Strácal som sa v dave. Dav sa zhromaždil na námestí, kde sa očakával JEHO príchod. „Novodobý mesiáš“, „záchranca Slovenska“ a podobné vety sa šeptom šírili medzi ľuďmi. Bolo tak príjemné, byť schovaný v dave, nikto sa o mňa nezaujímal, nikto odo mňa nič nechcel, žiadna zodpovednosť, žiadna povinnosť, bol som tu len ako súčasť obrovského bezhlavého organizmu, ktorý na svoju hlavu ešte len čakal. Zrniečko piesku na veľkej pláži, malé koliesko veľkého súkolia, drobný, bezvýznamný ale vďaka mase silný.
Jeho podpredsedovia a zopár odborárskych predákov už nahlas vyhlásili všetko, čo nám dá, keď sa dostane k moci. Všetko, čo bude opäť zadarmo, tak ako v starých dobrých časoch, kedy rožok stál štyridsať halierov a liter mlieka dve koruny československé. Predtým, ako nás zopár pochybných intelektuálov v mene úplne zbytočnej slobody zmanipulovalo a zbavilo všetkých istôt.
Ale ON to napraví! Zruší rovnú daň, zavedie nižšie dane pre nás chudákov, aspoň dve, alebo aj tri sadzby DPH (to na tie rožky a mlieko), zavedie milionársku daň, zatočí s bankami, zníži cenu ropy, vráti nám bezplatné zdravotníctvo, bezplatné školstvo, super vedu, jasle, škôlky, prídavky, sociálne dávky, vysoké dôchodky, plnú zamestnanosť, koniec korupcie, vládu zákona, trest smrti, poriadok, disciplínu a pokoj.
Bol najvyšší čas, aby sa nám ukázal v celej svojej veľkosti. Náš záchranca!
„Už prišiel!“ „Už je tu!“ Dav zašumel, vzrušením sa úplne roztriasol. Bolo cítiť, ako medzi ľuďmi preskakuje iskra vzájomného porozumenia. Sme spolu, sme silní!
„Dámy a páni, prichádza medzi nás ON!“
„Hurááá!“ Dav sa roztlieskal.
„Občania! Zhromaždili sme sa tu dnes, aby sme jasne vyjadrili svoj postoj proti ultrapravicovej a ultraliberálnej politike súčasnej vlády!“
„Fúúúj!“ Z davu sa ozval piskot.
„Dovolíme týmto ultrapravičiarom, aby predali Slovensko zahraničnému kapitálu, ktorý nás bude zdierať a platiť nám minimálne mzdy?“
„NIEEEE!“ Revem spolu s ostatnými, pocit uvoľnenia a šťastia je stále silnejší.
„Dovolíme nezodpovedným kváziministrom likvidovať všetko dobré, čo sa tu za 40 rokov vybudovalo?“
„NIEEEE! FÚÚÚJ!“ piskot davu silnie.
„Dovolíme Maďarom a ďalším Neslovákom, aby nám tu vládli a ožobračovali pracovitý slovenský národ?“
„ODVOLAŤ, ODVOLAŤ!“ Krik je stále hlasnejší, pískot a vášne čoraz vybičovanejšie.
„Čo spravíme s pravicovou ultraliberálnou politikou týchto zlodejov, podvodníkov a zradcov nášho milovaného Slovenska?“
„Na hák s ňou! Na Jánošíkov hák!“
„Správne. Ale musíte preto niečo urobiť! Koho budete voliť?“
„TEBA! TEBA! TEBA!“
A je to tu. Tento extatický, neopakovateľný, oslobodzujúci a povznášajúci okamih mi konečne otvoril oči a v plnej nahote mi ukázal, v akom omyle som doteraz žil. Budem voliť JEHO! A to hneď, teraz, tu na námestí, aklamačne, kašľať na nejaký volebný zákon, chcem ho voliť ihneď! Nech už konečne začne aj u nás ten toľko očakávaný raj na zemi!
Pískot sa mieša s cinkaním kľúčov, ktoré je stále hlasnejšie a hlasnejšie. Po nejakej chvíli som pochopil, že je to budík. Po ďalšej chvíli mi došlo, že to celé bola našťastie len hrozná nočná mora.
Vstal som a odišiel do práce zdierať, ako sa na správneho ultraliberálneho ultrapravičiara patrí, svojich zamestnancov. Len škoda, že vo firme mám len jedného a aj to je rodina. Nuž čo, budem zdierať aspoň sám seba. Pánovi Doc. JUDr. PhD. novému LEN-ON-OVI doporučujem to isté. Nám ostatným nech dá radšej svätý pokoj.
