Bol, či nebol holokaust?

 Hneď na začiatku musím priznať dve veci. Navrhovateľ tohto paragrafu Peter Osuský je podpredsedom strany, ktorej som členom a vysoko si ho vážim. Daniel Lipšic, navrhovateľ jeho zrušenia, je mi zase sympatický ako človek na svojom mieste, očividne veľmi dobrý odborník a legislatívec.
 A teď babo raď...
 Mal som možnosť zúčastniť sa v predvečer prvého hlasovania o trestnom zákone verejnej diskusie týchto dvoch pánov a práve argumenty, ktoré tam odzneli, zbavené všetkých emocionálnych, ideologických a iných zafarbení a interpretácií, mi bránia rozhodnúť sa, kto má pravdu.
 Peter Osuský opiera svoju argumentáciu o nespochybniteľné fakty: máme poriadne nahrubo maslo na hlave, nielen preto, že sme posielali Židov do vyhladzovacích táborov, ale ešte sme si za to nechali Nemcami zaplatiť, o arizátoroch a ich ziskoch z tejto genocídy ani nehovoriac. A keďže sme sa ako národ dopustili tohto vrcholne nemorálneho a zavrhnutia hodného zločinu, nemáme právo spochybňovať, že sa nejaký zločin vôbec stal a to dokonca pod trestnou sankciou šesť mesiacov až tri roky. Argumentom je tu aj aplikácia čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, ktorý si tu pre úplnosť dovolím odcitovať: „Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.” A práve moment ochrany mravnosti použil Peter Osuský ako argument, keďže hovorí, že popieranie holokaustu v krajine, ktorá poslala 60 000 ľudí na smrť je tak vrcholne nemravné, že spadá pod tento článok. Súhlasím do tej miery, že podľa mňa je popieranie holokaustu naozaj nemravnosťou najhrubšieho zrna. Doteraz si ale nie som istý, či sa má nemravnosť trestať v tomto prípade súdne.
 Daniel Lipšic sa vo svojej argumentácií oprel o definíciu slobody prejavu, ako slobody uvádzať verejne (to "verejne" je veľmi dôležité, lebo ako správne povedal Peter Osuský – doma pod perinou si môže každý hovoriť čo chce) názory, ktoré nenabádajú iné osoby na protiprávne konanie, aj keď sú trebárs hlúpe, urážlivé, alebo nemravné. Viackrát v rámci diskusie žiadal účastníkov a najmä samozrejme odporcov zrušenia §261 o inú definíciu slobody prejavu, ktorá by definovala z právneho hľadiska slobodu prejavu tak, aby ju bolo možné v tomto jednom konkrétnom prípade obmedziť. Odpoveď nedostal, bolo len konštatované, že je právny purista a nereflektuje reálie prostredia, v ktorom sa má nový Trestný zákon uplatňovať v praxi. Daniel Lipšic niekoľkokrát tiež upozornil na nebezpečenstvo postupného rozširovania takéhoto zákazu na iné nepopulárne alebo scestné tvrdenia a na to, že keď sa raz začne s obmedzovaním slobody prejavu, je riziko jej postupnej demontáže príliš veľké. Zdôraznil tiež, že je samozrejme za to, aby každý, kto popiera holokaust bol verejne odsúdený médiami, intelektuálnou elitou a že snaha riešiť „osvienčimskú“ lož zákonom je zbavovaním sa zodpovednosti za výchovu, vzdelávanie a vytváranie verejnej mienky, ktorá podobné nezmysly nebude tolerovať aj bez toho, že by boli trestné.
 A sme pri jadre môjho problému. Keďže ani u jedného z diskutujúcich nepredpokladám nejaké „nekorektné“ motivácie, patriace skôr do ríše fantázie, musím povedať, že sa mi argumenty obidvoch strán zdajú rovnako presvedčivé a pádne.
 Áno, je pravda, že historické vedomie aj morálka na Slovensku nie sú v najlepšom stave a opatrenia na ich zabezpečenie aspoň v tých najzákladnejších veciach sú prospešné. Pravdou je aj, že sa na Slovensku, ale nielen tu, zdvíha z prachu neofašistická scéna, ktorej prejavy sa voľne objavujú napríklad aj v internetových diskusiách a pokiaľ nie sú úplne do očí bijúce, uniknú aj pozornosti administrátorov, ktorí podobné extrémy majú sledovať a likvidovať. Určite nie je nič chvályhodné na popieraní zjavnej pravdy. Má to byť ale v tomto špeciálnom prípade trestné? 
 Na druhej strane ale kto rozhodne, čo z popierania ktorej zjavnej pravdy má byť trestné a čo nie? Okrem toho práve vďaka našej fašistickej, ale najmä komunistickej minulosti máme až príliš dobrú skúsenosť, ako sa slobode prejavu dá ľahko nasadiť najprv malý náhubok až postupne sú jej ústa kompletne zašité. I keď nemám obavu, že by ktorákoľvek parlamentná politická strana (možno okrem KSS) mala záujem hrubo obmedzovať slobodu prejavu, nenápadnými malými novelami TZ by bolo možné pomaličky §261 rozširovať a rozširovať podľa toho, čo by momentálnej vládnej garnitúre bolo „proti srsti“. Pravdou je aj to, že v prvom rade sú podobné otázky úlohou pre rodičov a učiteľov, ale aj intelektuálov a politikov, aby nasledujúce generácie chápali holokaust tak, ako treba a aby tých čo ho budú spochybňovať väčšina odmietla ako bláznov bez zdravého úsudku. Ako to nefunguje ukázali napríklad aj naše mediálne a politické elity pri príležitosti 60. výročia oslobodenia koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau.
 Chvalabohu nie som poslancom a nemusím teda o tejto otázke hlasovať, môžem si dovoliť ten luxus zostať nerozhodnutým. Otázkou je, koľko poslancov si dá tú námahu o tomto probléme vôbec premýšľať racionálne a z pohľadu tvorcu legislatívy, ktorými sú. Zrejme väčšina bude nasledovať len stranícke doporučenie, čo je síce pohodlné, ale nie práve zodpovedné.
 A čo si myslíte Vy? Zrušiť, alebo ponechať? Sme dostatočne vyspelí na to, aby sme propagátorov osvienčimskej lži dokázali odsúdiť aj bez pomoci štátu? Je osvienčimská lož tak nemravná, že je potrebné ju trestať súdne a obmedziť kvôli tomu slobodu prejavu, garantovanú ústavou?
 Pomôžte mi rozhodnúť sa a napíšte mi svoj názor tu na diskusii...